Biblické úlohy
Biblické úlohy
Historici a učenci sa často snažia pomenovať rôzne obdobia dejín, napríklad: Osvietenstvo (myšlienkové hnutie v 17. a 18. storočí zdôrazňujúce ľudský rozum, slobodu a propagujúce výsledky vedy), Vek Vodnára, Stratená generácia, Vek podvodov, Éra modernizmu, Éra postmodernizmu atď. Tieto názvy charakterizujú len časť, málokedy celok samotný.
Keby sme chceli podľa väčšiny pomenovať našu dobu, niesla by názov: Vek neúcty. V dnešných dňoch nič nie je sväté. V knihách a časopisoch, v televízii, rádiu a na reklamných plochách je málo toho, čo je tabu (niečo zakázané a nedotknuteľné; niečo, o čom sa z morálnych, spoločenských alebo iných dôvodov nehovorí). Náboženstvo, sex, viera, rodina - to všetko je terčom posmechu, zosmiešňovania a vtipkovania. Nedávno si istý komik robil žarty z nevery známeho politika, zatiaľ čo menovaný spolu s manželkou sedeli v obecenstve, počúvali a smiali sa!
Naozaj dnes nič nie je sväté?
Našťastie, nie každý stratil zmysel pre úctu. U Ježišových nasledovníkov by úcta mala byť jedným z hlavných prejavov viery. V tomto týždni budeme pokračovať v téme odpustenia. Pozornosť budeme venovať téme, ktorá by si zvlášť v tomto "Veku neúcty" zaslúžila väčší priestor.
Prečo máme Bohu prejavovať úctu? Ako s tým súvisí kríž? Je strach to isté čo úcta? Ako spolu súvisia úcta a poslušnosť?
1. Ukázať, že Boh si úctu právom zaslúži.
2. Ukázať, že strach (bázeň) a úcta v biblickej terminológii nestoja proti sebe.
3. Pochopiť vzťah medzi úctou a poslušnosťou.
Prečítaj si Iz 6,1-5. Zvláštne na tom je, že Izaiáš je Boží vyvolený prorok; niekto, kto bol Bohom povolaný. Keď však dostáva od Boha videnie, cúva, pretože sa cíti nepríjemne.
Veľkým problémom moderného sveta je, že si ľudia neuvedomujú svoju hriešnosť a nemravnosť. To preto, že sa porovnávajú s druhými alebo so svetom okolo. Vždy si nájdu niekoho horšieho, než sú sami a porovnávajú sa s ním. Sotva však uvidíme špinu na tmavom pozadí...
No na pozadí Božej spravodlivosti a svätosti sa tento problém javí úplne inak. Ako vidíme na príklade Izaiáša, nikto, kto sa stretne s Bohom, neodchádza preč bez toho, aby si neuvedomil vlastnú hriešnosť.
Svet potrebuje záblesk Božej svätosti. Pretože len tak si jednotlivci nielen uvedomia svoj skutočný stav, ale budú hľadať aj liek. A ním je Kristus, kríž a evanjelium. Boh nezjavuje svoju svätosť, aby Izaiáša, alebo aj nás, zdeprimoval. Boh sa nám zjavuje, aby nás priviedol k pokore, nie aby nás ponížil. A to je rozdiel. Keď sa pokoríme, uvedomíme si svoju potrebu a snažíme sa naplniť ju; cítime bezmocnosť, ale nie beznádej. Keď sme ponížení, cítime sa zdeprimovaní a strácame nádej. Zjavenie Božej svätosti nikdy nepôsobí deprimujúco. Naopak, prináša uzdravenie.
1. Izaiáš sa cítil nečistý v Božej prítomnosti.
2. Dnešní ľudia si neuvedomujú svoju hriešnosť.
3. Pohľad na Božiu svätosť vedie k pokore, nie k poníženiu.
Iste, Boha máme v úcte preto, že je Stvoriteľ a my sme jeho stvorenie. Máme ho v úcte preto, že je milosrdný Boh, veľký, mocný Boh a preto, že mu nič nie je nemožné.
Aj keď všetky tieto dôvody sú dobré, je ešte jeden, ktorý je oveľa lepší - ctíme ho preto, že je odpúšťajúcim Bohom, ktorý nám nepočíta naše viny a zotiera naše hriechy, Bohom, ktorý tým, že sa sám obetoval, umožnil takým biednym a hriešnym stvoreniam ako sme my žiť v jeho prítomnosti a v prítomnosti svätých anjelov na veky.
Uvažuj: Ježiš, ktorý všetko udržiava, ktorý zomrel zástupnou smrťou za hriechy celého sveta, ktorý je rovný Bohu, ktorý všetko stvoril, stal sa človekom a žil dokonale svätým životom. Keď vzhliadneš ku krížu a uvedomíš si, že je to Boh, Stvoriteľ, ktorý tam visí a zomiera za svoje stvorenie, ako môžeš necítiť voči nemu úctu a bázeň? Iste, už tým, kým je, mu máme preukazovať bázeň a úctu. Aj keby za nás nezomrel, jeho vznešené postavenie v porovnaní s nami ho robí hodným chvály a úcty.
Keď však pripočítaš prvok kríža, ktorý nám ponúka možnosť odpustenia, tvoja úcta, bázeň a láska bude o to väčšia.
1. Dôvody úcty k Bohu.
2. Udalosť kríža ako najdôležitejší dôvod úcty k Bohu.
Moderní ortodoxní Židia považujú Božie meno za také sväté, že vysloviť ho je pre nich veľkým rúhaním. Namiesto toho volajú Pána Boha "hašem", čo v hebrejčine jednoducho znamená "meno".
Z uvedených textov je jasné, že Božie meno je niečo významné, sväté a veľké. To však neznamená, že zo samotného mena vyžaruje nejaká vnútorná magická sila. Naopak. Bázeň a úctu v nás prebúdza Ten, koho toto meno predstavuje. Biblia hovorí, že si ju právom zasluhuje.
V biblickej dobe, v oveľa väčšej miere než dnes, bolo meno veľmi úzko späté s tým, čo označovalo. V mene samotnom nie je nijaké spasenie; spasenie nachádzame v tom, koho meno predstavuje, v Ježišovi. Vyslobodenie nenachádzame v samotnom Božom mene (akoby vyslovenie samotných spoluhlások a samohlások malo moc), ale v Bohu, ktorého označuje.
Musíme si však uvedomiť, že Boh a jeho meno je v Biblii v takom úzkom súvise, že sú jednoducho nerozoznateľné. To je dôvod, prečo Biblia tak jasne hovorí, že jeho meno máme vyslovovať s úctou. Znesvätiť meno znamená nepriamo zneuctiť toho, koho označuje.
V mnohých jazykoch sa Božie meno používa ako nadávka. Satan sa teší, že má tých, ktorí používajú Božie meno takýmto spôsobom.
1. Svätosť Božieho mena.
2. Meno sa vzťahuje na osobu, samo osebe nemá hodnotu.
3. Neúcta k Božiemu menu je neúctou k Bohu.
Odpoveď závisí od toho, ako rozumieme pojmu "báť sa". Hebrejský výraz, ktorý prekladáme ako "mať v úcte" (Roháček - "báť sa") (3 Moj 26,2), je v niekoľkých prípadoch rovnaké slovo, ktoré bolo preložené ako "báť sa".
Vyhľadaj si uvedený verš z 3 Moj. Pomôže nám pochopiť, že myšlienka "báť sa" Boha neznamená obávať sa ho alebo mať z neho strach, ako napríklad z jedovatého hada. Báť sa Boha znamená mať ho v úcte pre to, kým je, v porovnaní s tým, kto sme my. Mať Boha v úcte a báť sa ho jednoducho znamená, že sme si vedomí, v akom vzťahu sme ako padlé bytosti voči nemu; správne si uvedomujeme vzťah medzi Stvoriteľom a jeho stvorením. Znamená to, že sme si vedomí, aký veľký, mocný a svätý je On v porovnaní s tým, akí malí, slabí a nesvätí sme my. Keď si uvedomíme, že je tiež naším Vykupiteľom, naša úcta voči nemu sa ešte viac prehĺbi.
"Pravá úcta k Bohu pramení z prítomnosti majestátu svätého Boha. Vedomie prítomnosti Neviditeľného hlboko pôsobí na každé srdce. Božia prítomnosť posväcuje čas i miesto modlitby. Prejav úcty v konaní a správaní vyvoláva ešte hlbší zážitok. Žalmista hovorí: ´Sväté a hrozné je jeho meno.´ (Ž 111,9) Keď anjeli vyslovujú jeho meno, zahaľujú si tvár. S akou úctou by sme mali my, hriešni ľudia, vyslovovať toto meno!" (PK 25)
1. Strach pred Bohom je vyjadrením úcty k nemu.
2. Vedomie Božej prítomnosti inšpiruje k skutočnej úcte k nemu.
Ako nasledovníci Ježiša Krista potrebujeme predovšetkým odpustenie.
Nehľadiac na to, čoho sme sa dopustili, vierou môžeme prosiť o spravodlivosť, ktorú Ježiš vo svojom živote nielen dosiahol, ale nám ju zadarmo ponúka. Všetko, čo musíme urobiť, je prijať ju - a potom, bez ohľadu na to, aký hriešny bol náš doterajší život, môžeme stáť pred Bohom a byť v jeho očiach takí dokonalí, ako Ježiš. Naše hriechy už nesvedčia proti nám. Boli nám odpustené.
V dôsledku toho nastáva v našom živote zmena. Jeho milosťou sme sa rozhodli zvestovať "veľké skutky toho, ktorý vás povolal z temnoty do svojho predivného svetla". (1 Pet 2,9) "...Vo svätom konaní a v zbožnosti" chceme byť takými ľuďmi, akých si Boh želá mať - ktorí túžobne očakávajú "príchod Božieho dňa..." "Podľa jeho zasľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť." Budeme sa preto snažiť, aby nás "Pán našiel nepoškvrnených a bez úhony, v pokoji". (2 Pet 3,11-14)
Podmienkou dosiahnutia tohto cieľa je poslušnosť. Ak Boha skutočne milujeme, budeme ho mať v úcte. Mať ho v úcte znamená niečo viac než ho oslavovať alebo skláňať sa pred ním v modlitbe. K pravej úcte nevyhnutne patrí aj poslušnosť.
1. Zdôraznenie súvislosti medzi úctou a poslušnosťou.
2. Praktické vyjadrenie úcty k Bohu.
"Ktokoľvek prichádza do Božej blízkosti, mal by sa správať pokorne a úctivo. V Ježišovom mene môžeme pristupovať k Bohu s dôverou, no nie opovážlivo ako k niekomu seberovnému. Nejeden oslovuje vznešeného, všemohúceho a svätého Boha, ktorý býva v neprístupnom svetle, akoby oslovoval rovnocenného, ak nie podriadeného človeka. Niektorí sa v Božom dome správajú tak, ako by sa neopovážili správať v predsieni pozemského vládcu. Mali by si uvedomiť, že ich vidí Boh, ktorého vzývajú anjelské zástupy a pred ktorým si úctivo zakrývajú tvár. Boh si zasluhuje zvrchovanú úctu. Tí, ktorí si jeho prítomnosť naozaj uvedomujú, pokorne sa pred ním sklonia a ako keď Jákob zahliadol Boha, zvolajú: ´Aké hrozné je toto miesto! Nie je tu nič iné ako Boží dom a tu je nebeská brána.´ (1 Moj 28,17)" (PP 183)
"K pravej úcte voči Bohu nás inšpiruje vedomie jeho nekonečnej veľkosti a prítomnosti. Toto vedomie Neviditeľného by sa malo vryť hlboko do srdca každého dieťaťa." (CG 538)
1. Preukázať Bohu úctu v zbore je samozrejmé. Ako to však robiť na inom mieste, napríklad v obchode alebo na pracovisku? Aký je v tom rozdiel?
2. Prečítaj si Ž 103. Čo nás učí tento žalm o úcte voči Bohu? Skús si odpísať niekoľko veršov tohto žalmu, v ktorých sa bude odrážať tvoja skúsenosť s Bohom.
3. Uvažuj o myšlienke, že Božia ochota odpustiť nám je najpresvedčivejším dôvodom k úcte voči nemu. Čo by sa stalo, keby nám Boh neodpustil, a dovolil by, aby sme si sami niesli konečné následky svojich hriechov?
4. Aký je rozdiel medzi úctou a strachom? Nie je v úcte aj trocha strachu?
Západ slnka 20.37