Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. (Mat 5,5)
So slovom tichý, mierny sa v Biblii stretávame málo. Byť mierny, tichý znamená "znášať potupu trpezlivo a bez nenávisti". Nie div, že sa o tom veľa nehovorí. Dnešná spoločnosť totiž takúto vlastnosť v podstate neuznáva. Niekedy sa toto slovo v Biblii prekladá aj ako "pokorný". No ani pokora nie je charakterová vlastnosť, ktorá by sa dnes "nosila".
Miernosť - schopnosť "znášať potupu trpezlivo a bez nenávisti" - je jednou z najpôsobivejších charakteristických vlastností Ježiša a jeho nasledovníkov. Ale to nie je všetko. Mierny a tichý duch môže byť silnou zbraňou v rukách tých, ktorí prežívajú bolesť a utrpenie. Skúšky sú vlastne veľkou príležitosťou, keď sa môžeme učiť pokore srdca, pretože len ak sme tichého a poníženého ducha, môžeme byť Božími dobrými svedkami.
Aký je súvis medzi utrpením a miernosťou? Ako tichí a mierni môžeme byť Božími svedkami. Prečo? Ako sa môže stať miernosť pre kresťana silou, a nie slabosťou?
V celej Biblii nachádzame príklady ľudí, ktorí boli "zlomení", aby mohli slúžiť iným. Mojžiš, keď viedol ľud do zasľúbenej zeme, musel znášať nekonečné ohováranie a kritiku. Jozef sa stal v Egypte sluhom a musel okúsiť zradu i väzenie. Prečo Boh dovolil, aby sa to stalo? Životy týchto ľudí sa stali svedectvom o Božej milosti a starostlivosti. Rovnakým spôsobom môže Boh použiť aj nás. Možno to bude ťažké, možno sa budem cítiť nepríjemne. Miernosť je však Bohom daná schopnosť znášať podobné skúšky "trpezlivo a bez nenávisti".
Vo verši 24 Hospodin hovorí: "A tak vám bude Ezechiel znamením, keď budete robiť všetko, čo robil on. Keď to príde, poznáte, že ja som Hospodin Pán." Tým, čo sa stalo Ezechielovi, mal byť ľud Izraela usvedčený o pravde, že Boh je zvrchovaný Pán. Keď ľudia uvidia, že sa naplnilo proroctvo, ktoré bolo symbolizované Ezechielovým životom, obrátia sa naspäť k Bohu. To všetko však len vďaka tomu, že Ezechiel sa nechal "zlomiť" pod Božími prstami. Kto vie, koľko ľudí uvidí zvrchovaného Pána prostredníctvom situácií, v ktorých dovolíme, aby nás Boh "zlomil"?
Keď ľudia začali uctievať zlaté teľa, Boh vyhlásil, že tento ľud zničí a Mojžiša urobí veľkým národom. Mojžiš túto ponuku neprijíma. Prosí Boha, aby preukázal milosť svojmu ľudu. A Boh sa zmiloval.
Boží návrh zničiť spurný ľud a požehnať Mojžiša bol pre Mojžiša skúškou. Podobne ako Ježiš, aj Mojžiš prosil o milosť pre hriešnikov. V skúške obstál. Ukazuje nám to niečo veľmi zaujímavé: Niekedy na nás môže Boh dopustiť skúšku alebo odpor, aby sme my, on i celý vesmír videli, koľko súcitu máme s tými, ktorí sú vzdorovití a svojvoľní.
Tieto verše svedčia o tom, že odpor a neposlušnosť je výzvou preukázať milosť. Milosť ľudia najviac potrebujú vtedy, keď si ju najmenej zaslúžia. A práve vtedy, keď si ju najmenej zaslúžia, je pre nás také ťažké ponúknuť im ju. Keď Mária, Mojžišova sestra, kritizovala svojho brata, Mojžiš volal k Bohu, aby ju uzdravil z malomocenstva. (4 Moj 12) Keď sa Boh nahneval na Kóracha a jeho stúpencov a hrozil im, že ich všetkých zničí, Mojžiš padol na tvár a prosil o ich život. Na ďalší deň, keď Izraelci reptali proti Mojžišovi pre smrť vzbúrencov a Boh im znovu hrozil, že ich všetkých zničí, Mojžiš opäť padol na zem a naliehal na Árona, aby za nich rýchlo vykonal obrad zmierenia. (4 Moj 16) Mojžiš vo svojej miernosti a nesebeckosti prosil o milosť pre tých, ktorí si to určite nezaslúžili.
Niekto povedal: "Milovať svojich nepriateľov neznamená, že budeme milovať špinu, v ktorej je zahrabaná perla. Skôr to znamená, že milujeme perlu, ktorá leží v prachu... Boh nás nemiluje preto, že sme milí a sympatickí. Takými sa stávame preto, že nás miluje."
Vo verši 45 Ježiš hovorí o svojom nebeskom Otcovi. Chce nám dať príklad, ako sa máme správať k tým, ktorí nám ubližujú alebo spôsobujú rôzne ťažkosti. Ježiš hovorí, že jeho Otec zosiela požehnanie dažďa na spravodlivých i nespravodlivých. Ak Boh dáva dážď aj na nespravodlivých, ako by sme sa k nim potom mali správať my?
Ježiš nechce povedať, že ku každému, kto nám spôsobuje bolesť či nepríjemnosti, máme mať srdečný vzťah. Milovať svojich nepriateľov neznamená, že budeme voči nim pociťovať sympatie, ale že im prostredníctvom konkrétnych činov prejavíme záujem a ohľaduplnosť.
Túto pasáž Ježiš končí slovami, ktoré neraz vyvolávajú mnohé diskusie: "Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec." (v. 48) Vzhľadom na celý kontext je význam verša veľmi jasný: Tí, ktorí chcú byť dokonalí, ako je dokonalý Boh, majú preukázať svojim nepriateľom takú lásku, akú preukazuje Boh svojim nepriateľom. Byť dokonalým v Božích očiach znamená milovať hriešnika - a to si vyžaduje pokorné a tiché srdce, ktoré môže dať jedine Boh.
Najlepší vzor miernosti a tichosti v skúškach máme v Ježišovi. Asi nikto z nás si úplne do dôsledkov nevie predstaviť význam Ježišových slov: "Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci." (Mat 11,29)
Je bolestné pozorovať, ako niekto nespravodlivo zaobchádza s iným človekom. A ako veľmi bolí, keď sa niečo také deje nám! Za normálnych okolností máme veľmi silný cit pre spravodlivosť. Keď sa deje nespravodlivosť, akosi podvedome chceme dať veci "na správnu mieru" a presadiť to, čo považujeme za spravodlivé.
Nie je to však vždy také ľahké. Možno je to nemožné, ak si neosvojíme jednu veľmi dôležitú pravdu - v každej nespravodlivej situácii potrebujeme veriť, že náš nebeský Otec má všetko pod kontrolou a zastane sa nás, ak to bude podľa jeho vôle. Znamená to tiež, že máme byť ochotní prijať možnosť, že podobne ako Ježiš, ani my nebudeme vždy uchránení pred nespravodlivosťou. Pamätajme však, že náš nebeský Otec je stále s nami a vedie nás.
Petrova rada, vyslovená na základe Ježišovho vzoru, nás prekvapuje. Zdá sa totiž, že zostať ticho tvárou v tvár nespravodlivému utrpeniu je väčším svedectvom na Božiu slávu, ako keď sa chceme zastať spravodlivosti. Keď Kaifáš a Pilát kládli Ježišovi otázky, Ježiš mohol povedať veľa vecí, ktorými by sa situáciu pokúsil objasniť a seba ospravedlnil. Vedel však, že by to nemalo význam. Mlčanie bolo svedectvom o jeho tichosti a pokore.
Často je to tak, že pyšní, arogantní a ctižiadostiví sú tí, ktorí trpia pocitom menejcennosti. Ich arogancia a pýcha - a úplný nedostatok tichosti a pokory - je plášť, ktorým zakrývajú svoju vnútornú prázdnotu. Možno si to ani neuvedomujú. Aj oni však potrebujú prežívať pocit istoty, prijatia, vlastnej hodnoty - a to najmä vtedy, keď prídu ťažkosti a trápenie. Každý z nás to môže prijať len od Boha. Tichosť a pokora nie sú prejavom slabosti. Skôr naopak, často sú najmocnejším prejavom srdca pevne zakotveného na Skale.
"Ľudia sa bez príčiny stanú našimi nepriateľmi. Pohnútky Božieho ľudu bude nesprávne interpretovať nielen svet, ale aj ich vlastní bratia. Boží služobníci budú prežívať ťažké chvíle. Ľudia budú zveličovať, aby ospravedlnili svoje sebecké a nespravodlivé obvinenia... Vinou falošných obvinení bude Boží ľud zahalený do čierneho rúcha nečestnosti, pretože okolnosti - ktoré nemôžu ovplyvniť - uvedú do ich diela zmätok. Bude sa o nich hovoriť, že sú to ľudia, ktorým nemožno dôverovať. A budú to robiť členovia cirkvi. Boží služobníci sa musia vyzbrojiť mysľou Ježiša Krista. Nesmú sa domnievať, že uniknú urážkam a mylnému posudzovaniu. Nazvú ich rojkami a fanatikmi. Nech sa však nenechajú zastrašiť ani znechutiť. Boh vo svojej prozreteľnosti všetko riadi a koná svoje dielo na slávu svojho mena." (E. G. Whiteová v Spalding and Magan Collection, 370)
V knihe Cesta ku zdraviu a životnej harmónii si prečítaj text na stranách 325-327 (MH 453.454) a v knihe Túžba vekov kapitolu Reč na vrchu. (TV 202-214; DA 298-314)
"Mali by sme oveľa menej ťažkostí, keby sme vlastnili Kristovu tichosť. Ak sa Majstrovi podobáme pokorou, potom sa povznesieme nad urážky, nevľúdnosť a rozmrzenosť každodenného života; prestane nás to znepokojovať. Najväčším dôkazom ušľachtilosti kresťana je sebaovládanie. Ten, kto si v ponižujúcich a tiesnivých okolnostiach nevie zachovať pokojného a dôverujúceho ducha, bráni Bohu zjaviť v ňom svoju dokonalú povahu. Pokorné srdce je silou, ktorá Kristovým nasledovníkom pomáha víťaziť; svedčí o ich spojení s nebom." (TV 204.205; DA 301)
1. Akým spôsobom nám pokora pomáha povzniesť sa nad urážky a hnev? Čo je podľa teba najdôležitejšou charakteristikou pokory?
2. Ako sa spoločnosť, v ktorej žiješ, díva na pokoru a miernosť? Uznáva ich? Opovrhuje nimi? Ktoré postoje spoločnosti ti bránia rozvíjať tieto vlastnosti?
3. Poznáš medzi súčasnými ľuďmi niektoré veľké vzory tichosti a pokory? Ak áno, koho? Ako tieto vlastnosti prejavujú? Čo sa od nich môžeme naučiť?
4. Prečo často stotožňujeme tichosť a pokoru so slabosťou?
5. Čítali sme, že pre Dávida bol Boh útočiskom. Ako to funguje? Ako sa to prejavuje? Ako sa - ako zbor - môžeme stať útočiskom pre tých, ktorí ho hľadajú? Aký druh útočiska váš zbor poskytuje? Čím k tomu môžeš prispieť?
Západ slnka 15.48