"Nebudeš sa už volať Jákobom, ale Izraelom, lebo si bojoval s Bohom aj s ľuďmi a zvíťazil si." (1 Moj 32,28)
Pre Jákobových dvadsať rokov služby v Mezopotámii je charakteristická žiarlivosť, závisť, súperenie a intrigy. Jedna sestra sa snažila predstihnúť druhú v počte synov, ktorých porodila, pretože obe súperili o to, aby získali prvenstvo v manželovej náklonnosti. Zať a svokor vynikali v pokusoch oklamať jeden druhého, pretože Lábanovi šlo len o vlastný prospech a zisk. Biblický príbeh zaznamenáva skôr vieru v "zázračné nápoje" a ľudské intrigy než v Boha.
Tie isté kapitoly, ktoré odhaľujú, aké márne je spoliehať sa na ľudskú silu, odhaľujú tiež to, aká istá je realita Božích zasľúbení o milosrdenstve, odpustení a prijatí. Aj uprostred všetkých týchto smutných príbehov o ľudskej nevere, lži, závisti a intrigách vidíme Božie milosrdenstvo, čo je úžasným a mocným svedectvom o Božej milosti voči chýb sa dopúšťajúcemu človeku.
Najlepšie to azda vidíme v Jákobom nočnom zápase. Tu opäť zisťujeme, ako blízko Boh prichádza k tým, ktorí ho hľadajú v skutočnej viere a pokání. Pri potoku Jabbok sa z kajúceho Jákoba stáva Izrael a napriek nedokonalému ľudskému materiálu, s ktorým musí Boh pracovať, víťazí Boží plán.
1. Pozrieť sa na Jákoba ako na veriaceho, ktorý nemá nijaké zázračné duchovné dary, nekoná žiadne úchvatné dielo, nežije zo žiadnych duchovných senzácií a zachytiť v obyčajnosti Jákobovho života jeho neutíchajúcu túžbu po Bohu.
2. Uvedomiť si na Jákobovom živote, že zásadné a hlboké zmeny ľudského charakteru prichádzajú po rokoch života s Bohom a byť trpezlivý so zmenami nielen v živote druhých ľudí, ale i vo vlastnom živote.
3. Nestratiť každodennú túžbu po spoločenstve s Bohom a vyjadriť, že i napriek zlyhaniam v živote, i napriek obyčajnosti života sa nikdy nevzdáme prednosti chodiť s Bohom Jákobovým, Izákovým a Abrahámovým.
V príbehu o Jákobovi, Ráchel a Lei (1 Moj 29) vidíme samé podvádzanie, ibaže Jákob je v tomto prípade obeťou, nie páchateľom. Možno sa napokon z toho, že sa sám stal obeťou podvodov, predsa len poučil.
Jákobovo manželstvo s dvoma sestrami bolo vo veľkej miere zničené intrigami, žiarlivosťou, hašterením a smútkom.
V spoločnosti, v ktorej deti znamenali Božiu priazeň a získanie si manželovej lásky, Boh požehnal Leu niekoľkými deťmi. Mená detí oboch manželiek a slúžok odrážajú pocity Ley a Ráchel pri narodení týchto detí a svedčia o spore, ktorý medzi nimi bol. Mená sú buď odvodené od hebrejských slov, alebo sa im podobajú.
Na konci tejto časti je Jákob otcom detí od štyroch rozličných žien, lebo aj Ráchel napokon počala a porodila Jozefa. (1 Moj 30,22-24) To znamená, že teraz žil v jednom domove so štyrmi ženami. Niektoré miloval viac než iné, niektoré zastávali vyššie "postavenie" než iné, no všetky boli matkami jeho dvanástich detí. Aký dobrý recept na nezhody, žiarlivosť a intrigy! To všetko prinesie neskôr trpké ovocie, najmä v Jákobovom živote, ktorý mal vedieť najlepšie, ako to dopadne, a ktorý, pretože dostal od Boha zasľúbenia (1 Moj 28,10-22), mal im dôverovať bez toho, aby sa uchýlil k mnohoženstvu.
- Jákob využíval slabosti druhých.
- Teraz došlo na jeho slabosti. Iní využívajú jeho slabosti pre svoje ciele.
- Jákob autorom výroku: "Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne"?
Táto forma odmeny znamenala, že Jákob tu zostane ďalších šesť rokov. (1 Moj 31,41) Jákobova žiadosť sa zdá byť veľkorysá, keď si uvedomíme, že na Blízkom východe sú "kozy obyčajne čierne alebo tmavohnedé, len zriedka biele alebo strakaté biele, a že ovce sú zväčša biele, len zriedka čierne alebo strakaté." (1BC 394) Keď mali Lábanovi zostať všetky jednofarebné zvieratá, zdalo sa, že vo výhode je Jákobov svokor.
Zdá sa, že Jákob, rovnako ako Lában, si neuvedomovali, že dokonca aj tie zvieratá, ktoré boli jednofarebné, niesli v sebe genetické znaky farby, ktorá sa u nich neprejavila, ale ktorú mohli preniesť na svoje potomstvo. Jákob bol v rozpakoch a nevedel, čo si počať. Mylne sa domnieval, že priamy pohľad samice na prúty v čase párenia poznačí jej potomstvo.
Jákob pripísal svoj úspech Božiemu požehnaniu a Boh ho požehnal napriek jeho poverčivým domnienkam. Snom, opísaným vo veršoch 1 Moj 31,10-12, chcel Boh vysvetliť patriarchovi, ako sa stalo, že jednofarební rodičia mali fľakaté a strakaté potomstvo. Boh využil túto príležitosť a požehnal Jákobovi nie kvôli jeho šikovnosti alebo vynaliezavosti, ale aby zmaril Lábanovo vykorisťovanie.
- Veľký spor dvoch podvodníkov - Jákob, alebo Lában?
- Veľký spor génov - strakaté, alebo jednofarebné?
- Boh rozmnožil Jákobové stáda, aby ho zbavil Lábana.
Pre lakomstvo sa Lában odcudzil svojim dcéram a desaťkrát zmenil Jákobovu mzdu. Lábanova neprítomnosť poskytla Jákobovi príležitosť opustiť Mezopotámiu. Ráchelina krádež otcových domácich bôžikov svedčí o tom, že za jej krásnym zovňajškom sa skrývalo neobrátené srdce. Ani po trinástich rokoch manželstva sa nepodriadila úplne Bohu, ktorého uctieval jej manžel.
Vedomý si svojej nevinnosti sa Jákob dovolával trestu smrti pre toho, u koho sa nájdu domáci bôžikovia. Aj keď bol takýto trest v súlade s mezopotámskymi zákonmi, bolo to také nerozumné a unáhlené rozhodnutie, ako v prípade Jákobových synov neskôr. (1 Moj 44,9) Ráchelina lesť dokazuje, že bola Lábanovou dcérou, že mala niečo z jeho povahy. Pretože Lában nebol schopný dokázať nijaké zo svojich obvinení, Jákob s hnevom pokarhal svojho svokra a svoj úspech pripísal Bohu svojich otcov.
Jákob, napriek svojej nevinnosti, sa napokon v plnej dôvere spoľahol na Boha. Svedčí to o tom, že aj keď sa v živote dopustil viacerých chýb, poznal Boha a jeho pôsobenie vo vlastnom živote. Napriek zlyhaniam sa usiloval žiť vierou. Je veľmi dôležité, aby sme všetci prežili rovnakú skúsenosť a aby "strach Izákov" (v. 42 Roh) bol s nami.
- Ráchelino cestovné poistenie - otcovi domáci bôžikovia.
- Lában dobre vychoval svoju dcéru, ktorá je už ľstivejšia ako jej otec.
- Boh sa znovu zastal Jákoba a Lában odchádza s prázdnymi rukami.
Čoskoro po tom, ako sa rozlúčil s Lábanom - a konečne po mnohých rokoch sa stal sám sebe pánom - sa Jákob stretol s dvomi anjelmi. Aj keď text nehovorí, čo mu povedali, niet pochýb, že ich prítomnosť na tomto mieste mu dodala odvahu a istotu. Azda to nám vysvetľuje, prečo sa rozhodol vyslať poslov k svojmu bratovi.
Keď sa poslovia vrátili, ich slová boli hrozivé. Nepriniesli od Ezava nijakú odozvu na priateľské posolstvo, ktoré mu Jákob poslal. Namiesto toho oznámili, že Ezav ide v ústrety Jákobovi so 400 mužmi. Nie div, že sa Jákoba "zmocnil veľký strach a úzkosť".
Akokoľvek úprimná bola táto modlitba, Jákob tiež použil určitú diplomaciu a múdrosť. Dúfal, že všetkými svojimi darmi by si mohol "udobriť" svojho brata. Je v tom možno určité ponaučenie: Potrebujeme sa modliť, potrebujeme sa spoliehať na Boha, ale zároveň máme urobiť všetko, čo je v našich silách a všetko, čo je v súlade s Božou vôľou, aby bola modlitba vypočutá.
- Jákoba čaká stretnutie s bratom, ktorého si pohneval.
- Jákob sa modlí. Jákob cíti vinu za minulosť a snaží sa udobriť si Ezava.
- Jákob a Ezav - po rokoch sú to iní ľudia, no stále tí istí bratia.
Ellen G. Whiteová jasne píše, že Jákob zápasil s Kristom, "anjelom zmluvy". (PP 142; PP 197) Nie div, že v opise tohto nočného zápasu text dvakrát uvádza, že to bol naozaj Boh, ktorý sa v tú noc zjavil Jákobovi. Aj tu opäť vidíme, ako blízko a osobne je Boh ochotný prísť k svojmu ľudu.
Keď si Jákob uvedomil, že zápasil s nadprirodzenou bytosťou, prosil o požehnanie. (v. 26) Jeho prosba a vytrvalosť boli odmenené tým, že dostal nové meno. Už sa viac nebude volať Jákob ("kto drží pätu", "klamár"). Teraz to bude Izrael ("kto zápasí s Bohom").
Keď sa všetko skončilo, Jákob povedal, že videl Boha tvárou v tvár, a predsa zostal nažive. V istom zmysle je rovnaká príležitosť ponúknutá celému ľudstvu v smrti Ježiša Krista. Ježiš bol Boh v tele a svojím životom a zástupnou smrťou zmieril nebo a zem. Vďaka Ježišovi a tomu, čo urobil, my všetci môžeme v istom zmysle "vidieť Boha tvárou v tvár", a predsa žiť. Naše minulé hriechy, podobne ako Jákobove minulé hriechy, nemusia viac znamenať našu záhubu pred tvárou toho, ktorý je "stravujúcim ohňom". (Žid 12,29)
- Jákob bojoval boj viery.
- Najťažšie nie je bojovať s Hospodinom. Najťažšie je bojovať so svojím sebectvom.
- Jákob sa zaradil medzi tých, ktorí sa vymykajú z priemeru - medzi Abraháma a Izáka.
V knihe Patriarchovia a proroci si prečítaj text na stranách 136-145. (PP 190-203)
"Aj keď Jákob odišiel zo sýrskej nížiny na Boží pokyn, nevracal sa odtiaľ celkom bez obáv cestou, ktorou šiel pred dvadsiatimi rokmi ako utečenec. Stále si pripomínal hriech, keď sa dopustil podvodu voči svojmu otcovi. Vedel, že jeho dlhoročné vyhnanstvo bolo priamym dôsledkom tejto neprávosti. Dňom i nocou o tom uvažoval a celou cestou ho tiesnili výčitky svedomia. Keď patriarcha zazrel v diaľke pahorky svojej domoviny, bol hlboko dojatý. Pred očami mal celú svoju minulosť. Pri spomienke na svoj hriech myslel aj na priazeň, ktorú mu Boh prejavil prísľubom, že mu pomôže a že ho povedie." (PP 140; PP 195)
"Jákob dostal požehnanie, po ktorom túžil. Boh mu odpustil spáchaný hriech, keď Ézava podvodne pripravil o prvorodenstvo. V jeho živote nastal rozhodujúci obrat. Opustili ho pochybnosti, zmätok a výčitky svedomia, ktoré ho dosiaľ trápili. Všetko sa zmenilo. Príjemné bolo zmierenie s Bohom. Jákob sa už teraz nebál stretnúť s bratom. Boh, ktorý mu odpustil hriech, obmäkčí aj Ézavovo srdce, aby ocenil bratovu pokoru a ľútosť." (PP 142; PP 198)
1. Uvažujte o tom, ako sa Jákob pripravoval na stretnutie s Ezavom. Prečo sa tak veľmi snažil udobriť si svojho brata? Nemalo zasľúbenie, ktoré mu Boh dal, stačiť na to, aby kráčal vpred vierou? Dokazoval svojím konaním nedostatok viery, alebo to bola viera v činoch?
2. Podeľte sa o svoju skúsenosť s tým, ako čas zahojil niektoré bolestivé rany. Čo sa z toho môžeme naučiť? Ako môžeme pomôcť ľuďom, ktorým zahojenie ich bolestivých rán trvá príliš dlho?