Biblické úlohy
Biblické úlohy
Asi pred 24. storočiami napísal Euripides dielo Alcestis. Ak Admetus, kráľ Tessaly, nenájde človeka, ktorý by bol ochotný zomrieť namiesto neho, čaká ho predčasná smrť. Ide preto za svojím otcom, matkou, príbuznými a priateľmi, ale všetci ho odmietnu. Len jeho manželka, Alcestis, je ochotná obetovať sa. Po jej smrti Admetus žiali nad jej stratou slovami: "Ó, moja manželka, budem ťa oplakávať a nosiť za tebou smútočný odev nie rok, ale celý život. Je mi odporná žena, ktorá ma porodila a otca nenávidím - pretože oni milujú slovami, nie skutkom."
Euripidova dráma v sebe ukrýva množstvo myšlienok. Najviac však vyniká téma sebaobete - dať seba za iného človeka. Ako kresťania tu vidíme príklad Ježišovej smrti, ktorý sa však neobetoval za kráľa, ale za planétu nehodných bytostí. V tejto úlohe si priblížime počiatočnú fázu tejto výnimočnej obete - Kristus prichádza na zem v ľudskom tele, aby za nás obetoval svoj život.
Kto bol Ježiš pred svojím vtelením?
Bol po vtelení Bohom aj človekom?
Ako Biblia opisuje jeho ľudskú a božskú prirodzenosť?
Ako mohol mať obe prirodzenosti súčasne?
Aký význam má pre nás to, že mal božskú i ľudskú prirodzenosť?
Aby sme vedeli oceniť a vážiť si, čo Ježiš Kristus pre nás urobil, keď prijal ľudskú prirodzenosť, potrebujeme si najprv uvedomiť, kým je, odkiaľ prišiel a čím bol predtým, než sa narodil Márii, svojej pozemskej matke. Pochopiť tieto témy nie je vždy jednoduché, pretože v ich pozadí sú nepredstaviteľné a nádherné myšlienky. Môžeme len žasnúť nad tým, čo vieme a tešiť sa v nádeji, ktorá nám vyplýva z tohto Bohom daného poznania.
Tieto verše hovoria o veľmi dôležitej téme - o Ježišovej preexistencii (o tom, kým bol pred svojím vtelením, keď sa narodil ako človek). Učia nás, okrem iného, že Ježiš je Boh a existoval už predtým, než prišiel na túto zem. Nebol to len nejaký veľký človek, veľký učiteľ či duchovný vodca. Ježiš bol Boh a ako Boh existoval skôr, než sa stal človekom. Vlastne existuje večne. Božská prirodzenosť Ježiša Krista je téma, ktorá sa tiahne celou Bibliou. Ježiš prišiel od Otca (Ján 16,28), bol jedno s Otcom (Ján 10,30) a jestvoval večne s Otcom (Ján 1,2). Nebol čas, aby Ježiš nejestvoval. Inak by bol stvorenou bytosťou, a to Biblia neučí.
Modernému človeku predstava Kristovej preexistencie a jeho vtelenia pripomína historky, ktoré patria do "predvedeckého" a "predracionálneho" veku. Keďže svet, podľa ich názoru, vznikol určitým opísateľným spôsobom, za pravdu sa pokladá len to, čo možno vysvetliť laboratórnym alebo vedeckým výskumom. Vtelenie Ježiša Krista nemôžu títo racionálni a logicky uvažujúci ľudia prijať, pretože to presahuje rámec bežných moderných vedeckých výskumov. Ideálne by bolo, keby sa všetky pravdy dali vedecky dokázať. No pretože to tak nie je, tieto metódy nás nikdy neprivedú k pravde, ktorú skutočne potrebujeme poznať. Dozvieme sa ju len tak, že nám ju niekto zvestuje.
V 6. verši Pavel hovorí, že Ježiš "mal Božiu podobu", ale sa jej "zriekol" a "vzal na seba podobu otroka". (v. 7) Je zaujímavé, že slovo preložené ako "podoba" pochádza z gréckeho slova "morfé", ktoré určuje základné vlastnosti niečoho v protiklade k jeho náhodným alebo meniacim sa znakom. Inými slovami, kruh môže byť zelený alebo červený, alebo urobený z kameňov. To všetko sú znaky kruhu, ktoré nie sú nevyhnutné na to, aby bol kruh kruhom; môžu sa meniť a kruh aj tak zostane kruhom. V protiklade k tomu, okrúhly tvar kruhu sa nikdy nemôže zmeniť, pretože je to jeho základná charakteristika. A práve to nám tu Pavel hovorí o Ježišovi: Bol skutočne Bohom a mal vlastnosti, ktoré sú charakteristické pre Boha. Potom sa však pokoril a vzal na seba ľudské vlastnosti, stal sa otrokom a úplným človekom. Ježiš je pravý Boh a pravý človek.
V súvislosti s tým, čo sme včera študovali (Fil 2), Ellen Whiteová píše: "Úžasné spojenie Boha a človeka! Aby jeho ľudská prirodzenosť odolávala náporom chorôb, mohol ju posilniť životaschopnosťou a neoslabenou sviežosťou svojej božskej prirodzenosti. On sa však ponížil až na ľudskú prirodzenosť. Urobil to preto, aby sa naplnilo Písmo a aby sa začal realizovať plán prostredníctvom Božieho Syna. Poznal cestu pokory, ktorú podstúpil, aby odpykal hriechy odsúdeného, stonajúceho sveta. Aká pokora! Anjeli užasli. Jazyk to nedokáže vyjadriť, myseľ nemôže pochopiť. Večné Slovo súhlasilo s tým, aby sa stalo telom! Boh sa stal človekom! Bola to obdivuhodná pokora." (E. G. Whiteová, RaH, 4. 9. 1900)
Matúš, Marek, Lukáš a Ján - napriek tomu, že každý z nich má iný prístup k Ježišovmu životu a jeho smrti - všetci vlastným spôsobom svedčia o jeho ľudskej prirodzenosti. Hovoria o ňom ako o človeku, ktorý jedol, modlil sa, spal, bol smädný, hladný a unavený. Zdá sa, že o jeho ľudskej prirodzenosti nikdy nepochybovali.
Aj keď Biblia dokazuje Ježišovu ľudskú prirodzenosť, jasne hovorí tiež o tom, že nikdy nezhrešil, že vo svojej ľudskej prirodzenosti ani raz nepodľahol pokušeniam tela a nástrahám pokušiteľa. List Židom uvádza, že Ježiš "bol vo všetkom skúšaný, ale bez hriechu". (Žid 4,15) Peter, ktorý veľmi dobre poznal Ježiša, svedčí, že "on nikdy hriechu neučinil, ani lesti nebolo v jeho ústach". (1 Pet 2,22) Ján napísal, že "v ňom nieto hriechu" (1 Ján 3,5) a Pavel povedal, že Kristus "nepoznal hriech" (2 Kor 5,21). Sám Ježiš, aj keď bol človek, povedal, že nikdy nezhrešil. (Ján 8,29.46; 15,10)
Biblia hovorí celkom jasne nielen o Ježišovej ľudskej, ale aj o jeho božskej prirodzenosti. Boh, ktorý jestvoval skôr, ako na seba vzal ľudskú prirodzenosť, zostal tým istým Bohom, aj keď svoje božstvo teraz zaodel človečenstvom. My ľudia to však ťažko dokážeme pochopiť.
Ale to, že niečo nevieme pochopiť, ešte neznamená, že to nie je pravda. Existuje množstvo vecí, dokonca aj v "sekulárnom" svete, o ktorých veríme, že sú skutočné, aj keď ich nechápeme. Kvantová teória učí, že elementárne častice atómov nemajú hmotnú podstatu. Teória relativity zase učí, že čas je štvrtý rozmer priestoru a hmota má schopnosť spôsobiť ohyb času. Život je plný záhad, ktorým nerozumieme, aj keď vieme, že je reálny. Skrátka, všetko, čo nás obklopuje, sú samé záhady, veci, ktoré nedokážeme celkom vysvetliť a pochopiť. Prečo by sme potom mali byť prekvapení, že sa s niečím podobným stretávame aj v náboženstve? Nie div, že Písmo nám hovorí, aby sme premýšľali o Božom tajomstve, o Kristovi (Kol 2,2.3); nie div, že Ježiš nám hovorí, že skutočne poznať ho môžeme len prostredníctvom zjavenia (Mat 11,25-27; 16,17).
Našťastie, nemusíme poznať všetky zložitosti Kristovej prirodzenosti, aby sme dostali požehnanie, ktoré pre nás získal. Boh nám zjavil toľko, koľko potrebujeme, aby sme mohli byť spasení.
Pri čítaní Žid 5,7-9 je celkom zrejmé, že sa tu hovorí o Ježišovej ľudskej prirodzenosti. Spomína sa tu jeho telo, spomínajú sa slzy, utrpenie a poslušnosť. Je to opis bohabojného človeka, ktorý trpí a zápasí v životných problémoch, drží sa pevne viery a ctí nebeského Otca. To všetko vidíme u Ježiša. (Mat 26,39; 27,46; Luk 22,42)
Ježiš je zároveň Boh. Ako Boh pripravil plán spasenia a v ľudskej podobe ho aj uskutočnil. Je nazvaný "pôvodcom večnej spásy". (Žid 5,9) Ani ako anjel, ani ako dobrý človek by nikdy nemohol zmieriť hriechy sveta. Stvorená bytosť, bez ohľadu na svoju vznešenosť, ušľachtilosť alebo svätosť, zostane len stvorenou bytosťou. Len Boh sám mohol urobiť všetko potrebné, aby ľudské pokolenie zachránil pred záhubou. Svojím človečenstvom si vytvoril dokonalé a nerozlučiteľné puto s nami a dal nám príklad viery, poslušnosti a utrpenia. Iba Boh mohol poskytnúť obeť, ktorá by bola dostatočným zadosťučinením za hriechy sveta. Aby sa plán spasenia podaril, Kristus musel byť Boh a človek zároveň.
"Ako jeden z nás mal ukázať príklad poslušnosti. Preto vzal na seba našu prirodzenosť a prežíval naše ľudské skúsenosti. ´Preto vo všetkom musel sa stať podobným bratom´. (Žid 2,17) Keby sme mali znášať čokoľvek, čo Kristus znášať nemusel, potom by satan práve v tomto bode poukazoval na nedostatočnosť Božej moci pre nás. Preto bol Ježiš podobne ´pokúšaný vo všetkom´. (Žid 4,15) Podstúpil každú skúšku, ktorej sme podrobovaní my. Vo vlastnom záujme nepoužil nijakú moc, ktorá by nebola štedro ponúkaná aj nám." (TV 12; DA 24)
"Plán nášho vykúpenia nebol len nejakým dodatočným rozhodnutím, formulovaným po Adamovom páde. Bol ´zjavením tajomstva od večných časov zamlčaného´. (Rim 16,25) Bol zjavením zásad, ktoré sú od večnosti základom Božieho trónu. Boh s Kristom vedeli od počiatku o odpadnutí satana a o páde človeka zvedeného týmto odpadlíkom. Boh nedal podnet na existenciu hriechu, no predvídal ho a proti tejto strašnej skutočnosti urobil opatrenie. Jeho láska k svetu bola taká veľká, že sa zmluvne zaviazal dať svojho jednorodeného Syna, ´aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho´. (Ján 3,16)" (TV 11; DA 22)
1. Prečo musíme niekedy trpieť, aby sme sa naučili poslúchať?
2. Premýšajte spolone o paradoxe alebo napätí, ktoré sa týka božsko-ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista. Napríklad, ten, ktorý "všetko udržuje" (Žid 1,3) - a predsa "napredoval v múdrosti... a obľube" (Luk 2,52); ten, ktorý bol skôr, ako Abrahám (Ján 8,58), narodil sa v jasliach (Luk 2,7). Čo sa z toho môžeme naučiť? Ako nám to pomáha uvedomiť si hranice nášho chápania? Prečo je dôležité, aby sme si to uvedomili? Je viera určitým spôsobom uznaním hraníc v poznaní?
Západ slnka 16.23