Biblické úlohy
Biblické úlohy
Vierou i sama neplodná Sára dostala silu počať potomka, hoci už prešiel jej čas, lebo verila vo vernosť toho, ktorý jej dal zasľúbenie. (Žid 11,11)
Abrahámovu a Sárinu vieru skúšal Boh tým, že odkladal naplnenie zasľúbenia o synovi. Mnohí novozmluvní pisatelia dávajú Abraháma za hlavný vzor viery. (Rim 4 a Žid 11) V Žid 11 je Abrahám pochválený za vieru, ktorú prejavil, keď obetoval Izáka. Jakub predstavuje Abraháma ako príklad tesného vzťahu medzi vierou a skutkami. (Jak 2,23.24)
Prvá kniha Mojžišova predstavuje Abraháma ako bohabojného muža, štedrého voči hosťom, veľkorysého voči príbuzným a služobníctvu a rešpektovaného okolitými kráľmi. Sára zostáva zväčša v pozadí. V súvislosti s obetovaním Izáka, keď je skúšaná Abrahámova viera, Biblia sa o Sáre ani len nezmieňuje. Sára vyvíja iniciatívu iba v dvoch príbehoch: keď ponúka Abrahámovi Hagaru za ženu a keď trvá na tom, aby Hagaru a jej syna Izmaela poslal preč.
Čo sa môžeme naučiť od tejto manželskej dvojice?
Napriek pochvale za ich vieru boli Abrahám a Sára z času na čas ľuďmi, ktorí - ako sa zdá - zápasili o svoju vieru v Boha.
Prvé zasľúbenie, ktoré Abrahám dostal, sa nenaplnilo v ním očakávanom čase. Čím boli so svojou ženou starší, tým viac ich trápila otázka dediča. Ako sa naplní Božie zasľúbenie? Mohol by sa niekto čudovať, keby sa Abrahám rozhodol hľadať iné riešenie?
Abrahám a Sára najprv považovali za dediča svojho adoptívneho syna - sluhu Eliezera. (1 Moj 15,2.3) Niektoré staroveké hlinené tabuľky zo semitského mesta Nuzi z obdobia pred patriarchami hovoria o zvyku bezdetných manželov adoptovať si sluhu alebo jeho syna ako dediča majetku. Zo zmluvy však vyplývalo, že keby títo manželia mali neskôr vlastné dieťa, dohoda by neplatila. Abrahám mal teda právo uvažovať o podobnom riešení. Bol to uznávaný zvyk.
S ďalším pokusom, ako si zaistiť dediča, prišla Sára. Keď už bývali v Kanaáne desať rokov, navrhla, aby si Abrahám vzal jej slúžku Hagaru. (1 Moj 16,1-3) Niečo podobné opäť nachádzame v starovekých záznamoch z Nuzi. Žena z bezdetného páru mohla dať dievča - otrokyňu, svojmu manželovi, pričom si ponechávala rodičovskú autoritu nad deťmi, ktoré sa z takéhoto zväzku narodili. Tieto zmluvy z Nuzi tiež vyhlasovali, že syn, ktorý sa narodí otrokyni, zdedí všetok majetok, ak zákonná manželka neporodí neskôr syna. Takto narodený syn by bol dokonca naplnením Božieho zasľúbenia o tom, že "vyjde z tvojho (Abrahámovho) tela".
Dvadsaťpäť rokov čakali Abrahám a Sára na zasľúbeného dediča. S každým ďalším zasľúbením a s každým ďalším rokom im Boh dával viac najavo, že ich syn bude dieťaťom zázraku.
Aj keď Abrahám a Sára boli deťmi Téracha, nemali tú istú matku. Keď Boh vyzval Abraháma, aby opustil svoj domov, jedna z vecí, pre ktorú si robil starosti pri svojom putovaní do neznáma, sa týkala jeho krásnej manželky. Abrahám sa nemohol spoliehať na morálne zásady pohanov, preto Sáre - svojej manželke a polovičnej sestre - povedal, aby keď kdekoľvek prídu, radšej hovorila, že je jeho sestra, nie manželka.
V čase hladu Kanaánci často odchádzali do Egypta, kde boli polia zavlažované Nílom. Nešli len nakúpiť si potravu, ale hnala ich aj túžba na istý čas sa tam usadiť. (1 Moj 12,10) Snaha uniknúť pred nebezpečenstvom hladu prinášala so sebou nové nebezpečenstvo. A hoci Sára mala už takmer šesťdesiat, svojou krásou stále mútila mužom hlavy. Egypťania si ju všimli a považovali za dostatočne pôvabnú na to, aby to oznámili faraónovi. Abrahám určite dúfal, že sa táto situácia vyrieši iným spôsobom než lžou.
Boh zasiahol tak, že na faraóna poslal rany. (v. 17) Faraón nezaváhal. Okamžite vrátil Sáru jej manželovi a Abraháma pokarhal za chybu, ktorú urobil. Potrestaný Abrahám zistil, že egyptská etika prevyšuje jeho etiku a že nedostatok viery v Boha bol neopodstatnený.
Abrahám a Sára však zabudli na to, čo sa naučili. Aj keď odvtedy prešlo veľa času, alebo možno práve preto, tú istú chybu urobili opäť. (pozri 1 Moj 20,2)
Abrahám sa dožil 175 rokov. (1 Moj 25,7) Sára zomrela vo veku 127 rokov. (1 Moj 23,1) Ich syn Izák žil 180 rokov. (1 Moj 35,28) Keby sme to zaktualizovali na dnešné pomery, povedali by sme, že Abrahám a Sára boli približne päťdesiatnici, keď znovu dostali toto zasľúbenie. Neprekvapuje nás preto, že za normálnych okolností pokojný Abrahám padá na tvár a smeje sa, keď mu Boh opakuje zasľúbenie o dieťati, ktoré sa im má narodiť.
O malú chvíľu prichádzajú k Abrahámovi traja nebeskí hostia. Kým jedia, čo im Sára pripravila, jeden z nich predpovedá, že zasľúbený syn sa narodí približne o rok. (1 Moj 18,10) Sára ako beduínska žena nie je pri nich, ale všetko počuje. Stojí hneď pri vchode do stanu a smeje sa, keď počuje túto predpoveď. (v. 12) Nebol to smiech radosti - cítiť v ňom nedôveru.
V Rim 4,19 Pavel hovorí, že Sárino materinské lono bolo už "odumreté". Z čisto fyzického hľadiska bola vo veku, keď nemohla mať deti. Svoju pochybnosť sa pokúšala zakryť lžou. To sa jej však nepodarilo a návšteva hostí končí nepríjemnou poznámkou o jej klamstve.
Keď sa zasľúbený syn narodil, ako Boh predpovedal, Abrahám mu dal meno Izák, čo znamená "syn smiechu" alebo "budú sa smiať". (1 Moj 17,19) Meno Jic-chak (Izák) znamená hlasný výbuch smiechu. Sára dodala: "Boh mi spôsobil smiech. Každý, kto to počuje, bude sa mi smiať." (1 Moj 21,6)
Na starovekej tabuľke z Nuzi čítame príhodu veľmi podobnú príbehu o Abrahámovi a Hagare. Kelim-nina vstúpi do manželstva so Šennimom. Zmluva vyhlasuje, že keby bola Kelim-nina neplodná, Šennimovi má zaobstarať otrokyňu. Deti, ktoré otrokyňa porodí, budú patriť Kelim-nine.
Medzi dary, ktorými faraón obdaroval Abraháma a Sáru, patrilo aj množstvo sluhov a slúžok. (1 Moj 12,16) Hagar, jej osobná slúžka, bola Egypťanka. Možno bola jednou z tých, ktoré im dal faraón.
Sára si ako prvá uvedomila, že urobila chybu, keď dala svoju slúžku za družku svojmu manželovi. Stalo sa to tŕňom v ich vzťahu a všetkým to prinieslo len zármutok a žiaľ. Izmael mal asi 17, keď Sára prestala dojčiť Izáka (asi v troch rokoch). Táto udalosť vytlačila Izmaela do úzadia a spôsobila, že sa začal Izákovi posmievať. Sára považovala jeho prítomnosť za hrozbu a trvala na tom, aby Abrahám vyhnal otrokyňu i jej syna. Boh s tým napokon súhlasil. (1 Moj 21,12)
Pavol dodáva, že tí, ktorí sa snažia získať spasenie skutkami, sú v duchovnom otroctve a majú tendenciu prenasledovať tých, ktorí sú slobodní a v otázke svojho spasenia sa spoliehajú na vieru a milosť.
Kanaánci uskutočňovali obete detí už stáročia. Moloch a Chámoš, národní bohovia Ammoncov a Moábcov, vyžadovali, aby im boli deti obetované v ohni. Okolo roku 800 pred Kr. Asýrčania obetovali deti bohu Adramelechovi. Aj keď v nás tento zvyk vzbudzuje odpor, dokazuje odovzdanosť a poslušnosť. Každý rodič by mal určite veľký problém vysporiadať sa s tým, že by malo byť jeho dieťa upálené. A predsa musíme túto prax považovať za sebectvo, lebo rodičia obetovali bezmocné deti zo zištných dôvodov. Méša, moábsky kráľ, obetoval dediča trónu, keď hrozilo, že v boji utrpí porážku. (2 Kráľ 3,27) Izraelci sa stretli s týmto zvykom, keď sa pripravovali na vstup do zasľúbenej zeme. V 3 Moj 18,21 sú zaznamenané konkrétne Božie pokyny o tejto praxi. Poznámka v 2 Kráľ 16,3 hovorí o rozsahu vykonávania tejto praxe v Izraeli a Judsku.
Abrahám sa mohol celkom oprávnene domnievať, že jeho Boh od neho nikdy nebude žiadať, aby urobil to, čo robili jeho pohanskí susedia pre svojich bohov. Jeho syn bol darom od Boha. Aký musel byť šokovaný, keď mu Boh skutočne prikázal, aby obetoval svojho syna! Ako sa musel cítiť, keď si predstavil, že sa vráti domov k Sáre s krvou ich syna na svojich rukách! Abrahám však poznal Boží hlas a dôveroval mu. Svojmu sluhovi povedal: "...vrátime sa k vám." Veril jednej z dvoch možností - buď Boh Izáka vzkriesi (Žid 11,9), alebo si nájde náhradu (1 Moj 22,8).
V knihe Patriarchovia a proroci si prečítaj kapitolu Skúška viery. (PP 103-110; PP145-155)
"Nebolo to prvýkrát, čo Abrahám vyhlásil Sáru za svoju sestru. Takmer sa nám môže zdať, že to bol jeho bežný zvyk. Doposiaľ mal pre to problémy len v Egypte. Celé roky mu táto lesť vychádzala - až na trpkú skúsenosť s faraónom - takže zabudol na lekciu dôslednej čestnosti...
Čas narodenia zasľúbeného potomka sa rýchlo blížil... a satan mal v úmysle využiť Abrahámovu slabosť, aby zmaril Boží plán." (1BC 341)
"Dnes potrebujeme Abrahámovu vieru, aby osvietila tmu, ktorá nás obklopuje a ktorá bráni preniknúť lúčom Božej lásky a duchovnému rastu. Ovocím našej viery by mali byť dobré skutky, pretože viera bez skutkov je mŕtva." (Ellen G. Whiteová, The Faith I Live By, 115)
1. Napriek pádom, chybám a zlému úsudku sú nám Abrahám a Sára predstavení ako vzory viery. Dáva nám to nádej? Môžeme ňou povzbudiť tých, ktorým sa možno zdá, že ich zlyhania sú príliš veľké a že Boh ich už odmietol?
2. Chce niekto z vás porozprávať skúsenosť, keď musel pre Boha priniesť veľkú obeť? Čo sa môžete naučiť z jeho skúsenosti?
3. Kauza "Hagar" priniesla Abrahámovej rodine veľa zármutku. Ako môžeš pomôcť rodinám, o ktorých vieš, že trpia pre chyby rodičov?
Nedostatok Abrahámovej a Sárinej viery zvýrazňuje to, že niektorých chýb sa dopustili dokonca dvakrát - dvakrát chceli po svojom vyriešiť problém náhradného dediča, dvakrát klamali a dvakrát sa smiali. Neboli to dokonalí ľudia. Milovali však Boha a riadili sa jeho príkazmi. Preto sú vzorom veľkej viery.