Biblické úlohy
Biblické úlohy
Nemecký filozof Immanuel Kant zhrnul život do troch veľkých otázok: Čo môžem vedieť? Čo by som mal robiť? V čo môžem dúfať?
V tomto týždni sa sústredíme na druhú otázku, aj keď priamo naväzuje na odpoveď na ďalšie dve otázky. Môžeme vedieť, že Ježiš zomrel za naše hriechy a dúfať v zasľúbenie večného života, ktorý nám ponúka prostredníctvom svojej smrti. Robiť by sme mali to, čo od nás Boh žiada - žiť životom nesebeckej služby pre iných, ako žil Ježiš pre nás. Ján to stručne vyjadril takto: "Lásku sme poznali podľa toho, že on položil svoj život za nás; aj my máme klásť život za bratov." (1 Ján 3,16) Nie je to vždy ľahké, zvlášť pre tých, ktorých životným krédom je JA, JA, JA. Len Kristus a vedomie toho, čo sme v ňom dostali, to môže zmeniť na DRUHÍ, DRUHÍ, DRUHÍ.
Čo sme dostali od Boha, s čím sa môžeme podeliť s druhými? Ako môže žiť sebecký človek nesebeckým životom? Prečo je také dôležité, aby naše JA zomrelo? Ako usmrtiť svoje JA? Aké pohnútky by nás mali motivovať k službe? Akú obeť musíme priniesť pre druhých?
1. Zdôrazniť, že Ježiš nám bol daný nezištne a on očakáva, že tak budeme my slúžiť iným.
2. Ukázať, že takáto služba sa začína zomieraním vlastného ja.
3. Pripomenúť, že ak máme dávať, ako bol Kristus daný nám, potrebujeme na to bezvýhradnú dôveru.
Chorých uzdravujte, malomocných očisťujte, mŕtvych krieste, démonov vyháňajte, zvestujte Božie kráľovstvo. Dôležité v tomto prípade nie je ani tak to, čo konkrétne Ježiš povedal svojim učeníkom, aby robili, ale pohnútky, ktoré ich k tomu majú viesť. Ježiš akoby im hovoril: Pozrite, čo Boh urobil pre vás. A teraz choďte v Božej moci a robte druhým podobne.
Pravdaže, nemôžeme urobiť pre nikoho, čo Kristus vykonal pre nás (vykúpil nás od smrti). Môžeme však slúžiť, ako slúžil Ježiš. Čo Ježiš Kristus dal nám a dokonca zadarmo (aj keď jeho to stálo nesmierne veľa), aj my by sme mali ochotne rozdávať zadarmo druhým. To je srdcom a dušou kresťanskej služby.
Keď premýšľame o všetkom, čo Kristus pre nás urobil; keď si uvedomíme istotu, nádej, zasľúbenie, pokoj a všetko, čo sme z milosti dostali, ako by sme sa o to nechceli podeliť s druhými? Keď sa Kristus stane v našom živote realitou; keď sami na sebe okúsime jeho milosť, milosrdenstvo a odpustenie; keď sami prežijeme radosť z toho, čo znamená milovať a slúžiť Bohu, potom sa budeme chcieť zo správnych pohnútok podeliť o požehnania s tými, ktorí ich potrebujú rovnako ako my.
1. Aký príklad nám dal Ježiš Kristus.
2. Čo sme od Boha prijali.
3. Čo môžeme poskytnúť my iným.
Ak sa chceš stať veľkým, musíš sa stať služobníkom; ak chceš byť prvý, musíš byť otrokom? Všimni si, ako Ježiš podkopáva svetské chápanie veľkosti a nadriadenosti.
Kontext tohto Ježišovho výroku tvorí príbeh o matke, ktorá prišla za Ježišom a pre svojich dvoch synov žiadala dve čestné miesta v jeho kráľovstve. (Mat 20,20-23) Túžila, aby jej dvaja synovia boli povýšení a úspešní. Jakub a Ján boli pri tom. Ich matka to nerobila bez ich vedomia. Biblia hovorí, že prišli s ňou. (v. 20) Oni sami túžili po vysokom postavení a moci. Reakcia ostatných desiatich učeníkov odhaľuje, že ani oni neboli imúnni proti tejto túžbe. Ich hnev ukazuje, že závideli svojim dvom druhom postavenie, ktoré sa snažili získať.
Niekto by sa mohol diviť: Neboli učeníci stále s Ježišom? Nevideli jeho život plný odriekania a sebazapierania pre dobro iných? Nemalo to na nich nijaký vplyv? Pozorne si prečítaj, čo im Ježiš odpovedal. Dal im za príklad seba samého - v. 22.23.
Ježiš jasne povedal, že veľkosť neznamená byť prvým, ani byť najbohatším a najzbožnejším. Pravú veľkosť človek získava, keď je ochotný slúžiť druhým.
Uvažuj o Ježišových slovách v súvislosti s veľkým sporom. Hriech sa začal tým, že satan túžil mať viac, než mal. Chcel mať vyššie postavenie, chcel pre seba niečo viac. To je podstatou hriechu, zla a vzbury. Preto nie div, že Ježiš hovorí, že skutočná veľkosť znamená opak - byť ochotný slúžiť druhým, pomáhať im, byť ochotný stať sa "otrokom", byť na tej najnižšej priečke rebríka.
1. Rozdiel medzi ľudskou prirodzenosťou a kresťanským spôsobom služby.
2. Kristus v našom živote vytvára chcenie deliť sa o požehnanie s inými.
3. Skutočná veľkosť sa získava službou.
O čo ľahšie by bolo naše náboženstvo, keby sme mali presné nariadenia, čo robiť a čo nerobiť. Nekradnúť, nezabíjať, necudzoložiť atď. Ježiš však dáva zákonu hlbší zmysel. Nestačí len vonkajšie dodržiavanie jednotlivých prikázaní. Písaný zákon povýšil na kódex svätyne našej duše, ktorý preniká a zaznieva v každom vlákne celej našej bytosti. Jeho jednotlivé prikázania - to nie sú len slová. Nikdy nebudeme schopní plne ich rešpektovať. Jeho požiadavky sú príliš vysoké, jeho štandard zďaleka prevyšuje, čo sme schopní dosiahnuť, aspoň bez Božej pomoci. Aby sme ho mohli poslúchať, niečo sa v nás musí zmeniť. Nebude to malá zmena. Táto zmena nastane, keď pod vplyvom Božej moci pochováme svoje JA a staneme sa novým stvorením v Kristovi.
Sme padlé bytosti. Podstatou našej prirodzenosti je sebectvo. To je dôvod, prečo - ak chceme byť tým, čím nás Ježiš chce mať - musí zomrieť naše JA. Musíme prísť pod kríž a vedome sa rozhodnúť podriadiť všetko Ježišovi, pochovať svoje JA, svoje sebectvo a žiť pre neho.
Keď prostredníctvom Ducha Svätého prežijeme túto skúsenosť, budeme žiť s Kristom a prostredníctvom neho slúžiť druhým. Toto rozhodnutie však musíme urobiť. Neraz mu predchádza tvrdý zápas s telesnou prirodzenosťou. Len tak však dokážeme slúžiť, ako Ježiš slúžil nám. Len keď sme naplnení plnosťou toho, čo sme dostali, môžeme dávať druhým.
1. Prirodzená hriešnosť ľudskej povahy.
2. Potreba smrti vlastného JA - sebectva. Ťažký boj.
3. Strata sebectva a získanie života.
Z týchto slov vidíme, že Ján Krstiteľ sa otvorene postavil proti duchu tohto sveta, ktorého mottom je "užívaj život a ber všetko, čo ti ponúka". Ján reaguje slovami: "Takto sa prejavuje duch satana, duch padlej ľudskej prirodzenosti. Majstrov spôsob je úplne iný: nie brať všetko, čo môžete vziať, ale dávať všetko, čo môžete dať."
V skutočnosti je tento princíp taký jednoduchý. Uvedomme si, čo Boh urobil pre nás ako hriešne, bezmocné a biedne bytosti. Boh vo svojej nesmiernej blahosklonnosti urobil pre nás, čo by sme my pre seba nikdy urobiť nemohli. V dôsledku toho žiada od nás, aby sme pre iných urobili, čo nemôžu urobiť sami pre seba, aspoň nie v súčasnej situácii.
Aj keď je dobročinnosť chvályhodná, nie je podstatou kresťanského dávania. Aj ateisti prispievajú na rôzne dobročinné a charitatívne ciele. Do istej miery to nie je nič ťažké. Stačí vypísať poukážku a svojmu svedomiu ste urobili zadosť.
Biblia ukazuje, že duch dávania nespočíva len v dávaní peňazí, ale aj v dávaní seba - svojho času, schopností, súcitu a lásky. Dať seba znamená prejaviť starostlivosť, teda venovať svoj čas a energiu niekomu inému. To znamená trpieť s trpiacimi a plakať s plačúcimi. Plakať a trpieť je predsa niečo viac než vybrať z vrecka niekoľko drobných.
Muž, ktorý v príbehu o milosrdnom Samaritánovi (Luk 10,30-37) padol do rúk zbojníkov, potreboval viac než prejav súcitu a účasti. Potreboval, aby mu niekto venoval svoj čas, svoju starostlivosť a svoje peniaze. Kňaz a levita boli príliš sebeckí, než aby mu venovali svoj čas a pozornosť. Možno mali naponáhlo, pretože ich čakali povinnosti v chráme. Možno sa ponáhľali, aby sa do začiatku soboty vrátili domov!
1. Duch dávania je duch Kristov.
2. Význam dávania.
Prečítaj si Sk 4,34.35. Nech by moderná aplikácia tohto typu spoločenstva so sebou prinášala rôzne ťažkosti, jedno je isté: Členovia ranej cirkvi mali jasne stanovené priority. Duchovné veci pokladali za oveľa dôležitejšie, než veci telesné. Pominuteľné záležitosti a problémy podriadili večným. Záujmy jednotlivcov nahradili záujmami spoločenstva. Cirkev a jej poslanie boli pre nich otázkou číslo jeden. Zarazí nás predstava, čo by sa stalo, keby cirkev dnes, aspoň sčasti, obnovila tento spôsob prvokresťanskej cirkvi.
Je dôležité pripomenúť nielen to, aký úžitok priniesli zozbierané peniaze tým, ktorí ich dostali, ale tiež, aký význam to malo pre tých, ktorí dávali. Predať svoj majetok a peniaze dať druhým je čin viery - a každý čin viery môže vieru len posilniť. Dávanie nebolo žiadnou zásluhou, pokiaľ ide o spasenie, pretože dávanie ich nemohlo nikdy spasiť (nikto ešte nemal taký veľký majetok, aby zaň mohol získať spasenie). Dávanie len svedčí o tom, že si uvedomili, čo dostali. Bol to výraz ich vďačnosti, ktorý svedčil o tom, že svojmu Pánovi sú tak blízko, že mu vo všetkom dôverujú, dokonca aj pri rozdávaní svojho majetku. Hovorte o viere! Pripomínajte si tých, ktorí pochovali svoje JA!
Duch, ktorý sa prejavil u prvých kresťanov, sa prejavuje dodnes. Koľkí bez váhania odpovedali na výzvu Ducha Svätého, vzdali sa všetkého svojho pozemského pohodlia a roky svojho života strávili ako misionári v ďalekej džungli? Vzdať sa svojho materiálneho pohodlia by mohlo byť jednou z tých menších obetí, ktoré prinesieme v službe druhým.
1. Život ranej cirkvi.
2. Čoho sa môžem a čoho potrebujem vzdať?
V knihe Túžba vekov si prečítaj strany 122.123 a v knihe Myšlienky z Vrchu blahoslavenstiev strany 97-104.
"Duch nesebeckého úsilia pre blaho iných prepožičiava charakteru hĺbku, stálosť, kresťanskú ušľachtilosť a človekovi prináša pokoj a šťastie. Túžby sú vznešené. Nieto miesta pre lenivosť či sebectvo. Tí, čo takto zúročujú kresťanské dary milosti, porastú a zmocnejú pre Božie dielo, budú mať jasný duchovný rozhľad, pevnejšiu vieru a väčšiu modlitebnú moc. Boží Duch pôsobiaci svojím božským dotykom im v duši rozozvučí posvätné melódie. Tí, čo sa obetujú nesebeckej službe pre blaho iných, pracujú takto na svojom vlastnom spasení." (CK 54)
"Kristus chcel, aby učeníci pochopili, že zo svojej dôstojnosti nič nestratil, keď im umyl nohy. ´Vy ma oslovujete: Učiteľ a Pán, a dobre hovoríte, lebo to som.´ Svojou nekonečnou vznešenosťou dodal tejto službe pôvab a zmysel. Nikto nebol taký vznešený ako Kristus, a predsa sa sklonil k najponižujúcejšej službe. Kristus sám dal príklad pokory, aby jeho ľud nepodľahol presile sebectva prirodzeného srdca. Tento významný úkon nechcel prenechať človekovi. Pokladal ho za tak významný, že ho vykonal sám ako sluha, on, rovný Bohu. Kým sa učeníci preli o najprednejšie miesto, zatiaľ ten, pred ktorým sa má skloniť každé koleno a ktorému čestne slúžia anjeli slávy, sklonil sa sám, aby umyl nohy tým, čo ho nazývali svojím Pánom. Umyl nohy aj svojmu zradcovi...
Celý jeho život bol v zhode so zákonom služby. Kristus slúžil a pomáhal všetkým. Tak prežíval Boží zákon a názorne nám ukázal, ako ho máme poslúchať." (TV 455)
1. Prečo sú u kresťana, ktorý slúži druhým, také dôležité pohnútky? Môžeme dávať aj zo zlých pohnútok?
2. Ak sú pohnútky také dôležité, prečo musíme správne chápať spasenie milosťou, aby sme mali správne pohnútky?
3. Mohlo by sa stať, že si budeme myslieť, že naša šľachetnosť je prostriedkom ako získať spasenie?
Západ slnka 20.52