Biblické úlohy
Biblické úlohy
Svet je plný hlboko ranených a urazených ľudí. Kto z nás - aj keď nechtiac - sa niekoho nedotkol alebo niekoho neurazil? Často práve tých, ktorých máme najradšej. A čo je ešte dôležitejšie, kto z nás sa neurazil alebo koho z nás sa nedotkla poznámka tých najbližších?
Smutné na tom je, že niekoho uraziť je veľmi ľahké; a ešte oveľa ľahšie uraziť sa. Odpustiť však už nie je také jednoduché. Keby sme dokázali tak ľahko odpúšťať, ako urážať, svet by bol celkom iný.
V tomto týždni budeme hovoriť o odpustení. Pozrieme sa na dôvody, prečo máme odpúšťať. Ježiš povedal niekoľko dosť jasných podobenstiev o dôležitosti odpustenia, ktoré má doslova večné následky. Byť kresťanom znamená, okrem iného, odpúšťať druhým.
Táto úloha nám chce pomôcť lepšie chápať túto dôležitú, aj keď nie vždy ľahko aplikovateľnú základnú náuku našej viery.
Čo je odpustenie? Druhým máme odpúšťať len preto, že Ježiš odpustil nám? Aké sú praktické pozitíva odpustenia? Ako odpustiť tým, ktorí nás ranili? Odpustenie znamená urobiť niečo viac než vyžaduje samotná spravodlivosť. Čo je týmto prvkom? Ako nájsť rovnováhu medzi osobným odpustením a občianskou spravodlivosťou podľa zákona?
1. Ukázať, že odpustenie je obojsmerná cesta.
2. Zdôrazniť, že odpustiť môže byť veľmi ťažké, zvlášť, keď tomu predchádzalo niečo veľmi zlé.
3. Ukázať, že vďaka Božej milosti môžeme odpúšťať.
Odpustenie je jedným zo základných aspektov kresťanskej viery. Bez odpustenia by naše náboženstvo nemalo zmysel.
Predovšetkým si musíme uvedomiť, že Boh nám odpustil. V opačnom prípade by sme na tom neboli o nič lepšie než zvieratá. Bez zasľúbenia, ktoré sprevádza odpustenie, by sme na tom boli v podstate ešte horšie, pretože, na rozdiel od nás, zvieratá nemajú poňatie o nadprirodzenosti, o večnosti a o obrovskom rozdiele medzi tým, čo sme a čím túžime byť. Bez zasľúbenia o večnosti, ktoré dostávame s odpustením, by pre nás bolo výhodnejšie byť nejakým zvieratkom, pretože aj bez odpustenia neprepadnú beznádeji. U ľudí je to naopak. Bez Božieho odpustenia strácame akúkoľvek nádej.
Ako kresťanom nám nielen je odpustené, ale aj my máme odpúšťať. Kresťan, ktorý nevie odpustiť, sa podobá živej mŕtvole (alebo okrúhlemu štvorcu). Ako kresťania musíme odpúšťať; naše náboženstvo to vyžaduje.
Pravdaže, nie vždy je to ľahké. Niekedy sa nás niečo tak hlboko dotkne, stane sa nám taká nespravodlivosť, tak očividne nás niekto zneužije a neprávom odsúdi, že odpustiť sa nám zdá nemožné, ak nie doslova neľudsky nespravodlivé.
A predsa. K odpusteniu patrí niečo viac, než by vyžadovala spravodlivosť. Niekomu odpustiť neznamená urobiť to, čo by sme urobiť mali. Nepotrebuješ odpustiť tomu, kto ti dal peniaze, kto ti opravil prepichnutú pneumatiku, kto pomohol tvojej matke prejsť cez cestu. Odpustiť potrebuješ tomu, kto ťa urazil, kto ťa oklamal, kto sa ťa dotkol alebo tomu, koho máš rád. Pravé odpustenie prichádza často pred nápravou, zmenou alebo odškodnením. Odpustíš, už či vinník svoju chybu napravil, alebo nie. Odpustenie - to je viac než spravodlivosť. Keby sme chceli byť v každej oblasti nášho života spravodliví, nemohli by sme nikdy odpustiť, ale ani nám by nemohlo byť odpustené.
1. Potreba odpustenia.
2. Odpustenie je jedným zo základných aspektov kresťanskej viery.
3. Odpúšťame si navzájom, pretože Kristus odpustil nám a ako jeho nasledovníci chceme byť jemu podobní.
V Biblii nachádzame mnoho dôvodov, prečo odpúšťať: je to príkaz; Ježiš, náš vzor, odpúšťal; ak neodpustíme druhým, nezaslúžime si, aby Boh nám odpustil.
Ani jeden z týchto dôvodov sa však nedotýka podstaty otázky: Prečo odpúšťať? Potrebujeme, aby nám Boh odpustil, pretože inak budeme na konci vekov zavrhnutí. To je nám jasné. Ale prečo Boh chce, aby sme odpúšťali druhým? Z akého dôvodu žiada od nás niečo, čo je niekedy také veľmi ťažké?
Možno, že keď odpustíme, pomôžeme sami sebe; zbavíme sa hnevu, zlosti a nenávisti, ktoré nám ničia život. Keď odpustíme, zjavíme iným Boží charakter; svedčíme svetu, akému Bohu slúžime. Keď odpustíme, pomáhame prerušiť bludný kruh nenávisti, pomsty a násilia, čo tak veľmi ničí náš svet. Inými slovami, keď odpustíme, robíme svet krajším. Predstavte si, ako by vyzerala naša planéta, keby sa každý naučil odpúšťať tomu druhému.
Okrem všetkých duchovných aspektov, ktoré v sebe odpustenie zahŕňa, je tam aj jeden pozemský, veľmi praktický prvok.
1. Odpúšťanie nás oslobodzuje od hnevu a nenávisti.
2. Odpúšťanie iným je svedectvom svetu o Božej láske zjavenej cez kresťanov.
"Byť kresťanom znamená odpúšťať neospravedlniteľné, pretože aj Boh ti odpustil to, čo nebolo možné ospravedlniť." C. S. Lewis
Jedno je hovoriť, že máme odpúšťať, druhé robiť to. Mnohí si vytrpeli strašné ponižovanie a potupovanie od tých, ktorí nemali nijaké výčitky a neprejavili nijakú ľútosť nad tým, čo vykonali. Ako kresťania máme odpúšťať, ale neraz je to veľmi ťažké. Ako sa naučiť odpúšťať?
Existuje jediná odpoveď - milosť. Odpúšťať sa naučíme len pod podmienkou, že si uvedomíme, ako nám bolo odpustené. Milosť, ktorá nám odpúšťa, je totožná s tou, ktorá vedie aj nás k tomu, aby sme odpustili.
Boh nám odpustil naše hriechy nie preto, že by sme boli toho hodní, ani nie preto, že by sme si to zaslúžili, ani nie pre niečo, čo by sme mohli urobiť, aby sme odpustenie získali. Odpustil nám čisto z milosti. Udelil nám nezaslúženú priazeň, takže my, takí nehodní, máme prednosť volať sa "Božími dietkami". (1 Ján 3,1)
Aby nám mohol odpustiť, Kristus musel niesť hriechy sveta. Boh sám, v osobe svojho Syna, znášal trest za všetky naše neprávosti. Takúto cenu musel Boh zaplatiť, aby nám mohol zadarmo odpúšťať. Bola to najväčšia nespravodlivosť.
Nesmieme však zabúdať, že bez ohľadu na to, kto nám čo urobil, všetci sme "z toho istého cesta", všetci sme bratia a sestry v hriechu, nič iné. Vzdialenosť, ktorú musíme prekonať, aby sme odpustili druhým, je takmer ničím v porovnaní so vzdialenosťou, ktorú musel prekonať Kristus, Nekonečný Boh, aby odpustil nám.
Jediný spôsob, ako sa môžeme naučiť odpúšťať druhým, je padnúť pod kríž a pochovať svoje "ja". Len keď sa naše "ja" zlomí, nájdeme cestu k druhému človeku a dokážeme mu odpustiť. Len keď sa naučíme mať podiel na milosti, ktorá bola udelená nám, môžeme udeliť milosť druhým. Len keď si uvedomíme, že nám bolo odpustené, môžeme začať odpúšťať druhým.
Nikto nehovorí, že to bude ľahké (spomeň si, čo stálo naše odpustenie). Nikto nehovorí, že sa to obíde bez bolesti, modlitieb a sĺz. Ale preto, že nám bolo odpustené, aj my máme odpúšťať. Potrebujeme k tomu milosť a Boh jej má pre nás dostatok. Musíme ju len prijať.
1. Odpúšťanie prerušuje kruh nenávisti a násilia.
2. Pochopenie toho, čo sa udialo na kríži, nás učí ako odpúšťať.
O ideálnom kresťanskom odpustení čítame v knihe Ernesta Gordona "Zázrak na rieke Kwai", ktorej dej sa odohráva počas II. svetovej vojny. V tejto knihe autor opisuje, ako bol na úteku zo Sumatry, po páde Singapuru, zajatý. Spolu s ostatnými zajatcami bol odvelený do džungle, kde mali stavať most cez rieku Kwai. Tu sa stal zázrak milosti. Duch Svätý nahradil nenávisť k nepriateľom súcitom, ako to ilustruje nasledujúca príhoda:
"Odsunuli nás s naším vagónom na vedľajšiu koľaj. Ocitli sme sa na tej istej koľaji, kde sa nachádzalo aj niekoľko vozňov s ranenými japonskými vojakmi. Boli už na vlastnom území, no odkázaní sami na seba a bez lekárskej starostlivosti...
Ležali tam v hroznom stave. Ešte nikdy som nevidel špinavších ľudí. Na uniformách mali vrstvu blata, krvi a výkalov. Ich zapálené a hnisavé rany sa hemžili červami...
Ranení hľadeli na nás, hlavy mali opreté o vagóny a rezignovane čakali na smrť...
Väčšina z nás bez slova rozbalila svoje balíčky. Rozdelili sme svoj prídel, vzali vodu a vybrali sa do japonského vlaku, aby sme im pomohli. Naši strážnici na nás kričali a chceli nám zabrániť ísť za nimi. Ale my sme si ich vôbec nevšímali. Kľakli sme si vedľa našich nepriateľov, dali im jedlo a vodu, vyčistili a obviazali im rany, usmiali sa na nich a povedali zopár láskavých slov. Výkriky vďačnosti: Arigatto! (Ďakujem!) nás sprevádzali, keď sme od nich odchádzali." (str. 162.163)
Ernest Gordon nechápavo pozoroval svojich kamarátov. Pred 18 mesiacmi by sa bez váhania pridali k tým, ktorí zabíjali a ničili tých, do rúk ktorých upadli. "Teraz tí istí ošetrovali nepriateľom rany. V tých zakrvavených železničných vozňoch sme okúsili moment milosti. Boh prelomil bariéru našich predsudkov a pomohol nám uposlúchnuť príkaz ´Milovať budeš...´
Uvedomili sme si, že Boh nás poctil tým, že nám dovolil pracovať s ním... pre svet, ktorý miluje." (tamtiež, 163.164)
1. Jedine Boh môže zmeni nenávis k nepriateom na súcit a ochotu pomôc.
2. Odpúšťanie nás približuje k Bohu i k ľuďom.
Istý muž sa dopustí strašného zločinu proti jednej žene. Vinníka chytia a odsúdia. Skôr než bude vynesený rozsudok, sudca chce vypočuť obeť. Od jej výpovede závisí, či rozsudok zmierni, alebo sprísni. Všetko závisí od nej.
Poškodená strana je kresťanka. Pod vplyvom Ducha Svätého cíti, že by mala odpustiť človeku, ktorý jej ublížil. Preto mu odpustí - vďaka Ježišovej milosti, ktorá pôsobí v jej živote, vďaka tomu, že si uvedomí, že aj jej bolo odpustené a čo toto odpustenie stálo. Verejne vyhlási, že zločincovi odpúšťa.
Tento človek spáchal hrozný čin. Otázkou je, ako slová tejto ženy ovplyvnia sudcu. Žiada, aby mu bol trest zmiernený? Prosí, pokiaľ možno, o čo najmiernejší rozsudok? Alebo chce najprísnejší trest?
Text na dnes jasne hovorí, že k úlohe vladárov patrí "trestať tých, čo zle robia". Je pravda, že v istom zmysle všetci robíme zle. (Rim 3,10-18) Dôležité však je, aby sme pamätali, že musíme robiť rozdiel medzi občianskymi a duchovnými záležitosťami, medzi hriechom a zločinom, čo nie je vždy to isté.
Odpustenie neznamená, že sa vyhneme všetkým následkom vyplývajúcim zo zákona. Ony prídu. Kresťania majú problém rozlíšiť to. Ako odpustiť a súčasne rešpektovať princípy občianskych zákonov a trestov?
1. Vzťah medzi odpustením a prirodzenými dôsledkami činov.
2. Odpustenie neodstraňuje prirodzené dôsledky činov.
"Spasiteľov prístup k Petrovi bol poučením nielen pre Petra samého, ale aj pre jeho spoluveriacich. Aj keď Peter svojho Pána zaprel, Kristova láska k nemu nezakolísala. Keď teraz apoštol začne zvestovať Slovo iným, aj on bude musieť pristupovať k hriešnikom ohľaduplne, súcitne, s odpúšťajúcou láskou. Musí si pripomínať vlastné slabosti a svoj pád, aby sa k zvereným ovciam a jahniatkam správal práve tak láskavo, ako sa Kristus správal k nemu." (SA 310)
"Koľko ľudí sa aj dnes takto správa! Keď dlžník žiadal svojho pána o pozhovenie, nechápal skutočnú veľkosť svojho dlhu. Vôbec si neuvedomoval svoju bezmocnosť a z dlhu sa chcel vymaniť sám. Svojmu pánovi povedal: ´Pozhovej mi a všetko ti vrátim.´ Takto sa mnohí spoliehajú, že si vlastnými skutkami zaslúžia Božiu priazeň a nechápu svoju bezmocnosť. Božiu milosť neprijímajú ako dar, ale chcú ju dosiahnuť vlastnou spravodlivosťou. Ich srdce sa nezachvelo a nepokorilo poznaním vlastných vín, a preto sú neúprosní a nezmieriteľní voči iným. Ich hriechy proti Bohu sú v porovnaní s previneniami ich bratov či sestier voči nim ako desaťtisíc talentov proti stu denárov, teda asi milión k milióntine, a predsa nechcú odpustiť svojim blížnym." (KP 190)
1. Prečítaj si Mat 18,24-35. Čo je jadrom tohto príbehu? Keď odpustíme druhým, zaslúžime si za to, aby Boh odpustil nám, alebo my máme odpúšťať, pretože nám bolo odpustené?
2. Akú úlohu zohráva podľa teba pri odpustení milosť? Čím sa milosť a odpustenie podobajú? Je odpustenie určitým prejavom milosti?
3. Odpustím, ale nezabudnem. Dá sa na niečo, čo sme prežili úplne zabudnúť? Ak nezabudnem, znamená to, že som neodpustil? Čo je na tom výroku kladné a čo nie?
Západ slnka 20.44