Biblické úlohy
Biblické úlohy
Kríž je prostriedok, ktorý umožnil Bohu byť spravodlivý a súčasne nám odpustiť naše hriechy. Spravodlivosť vyžadovala, aby sme dostali trest, ktorý sme si zaslúžili. Odpustenie si však žiadalo opak - dať nám to, čo sme si nezaslúžili. Zdá sa, akoby sa spravodlivosť a odpustenie navzájom vylučovali. Môžete mať buď jedno, alebo druhé, nie však oboje. No Boh, prostredníctvom Ježiša Krista, dosiahol oboje - a to je vlastne jadro toho, čo sa stalo na kríži.
Tohto týždňa sa pozrieme na tento zvláštny paradox nie zo strany spravodlivosti, ale zo strany odpustenia. Všimneme si, ako predstavil odpustenie Ježiš.
Nesmieme zabudnúť, že Ježiš prišiel, aby nám ukázal Otca, Boha milosrdenstva a súcitu, ktorý nám chce odpustiť naše hriechy, nech by boli akokoľvek zlé. Preto nie div, že Ježiš ustavične ponúkal odpustenie tým, ktorí boli ochotní prijať ho. Vyjadroval tým len vôľu svojho Otca. Pozrieme sa na niektoré konkrétne príklady, ako Ježiš odpúšťal a zamyslíme sa nad tým, čo by sme sa mohli z toho naučiť.
Aký bol hlavný dôvod, prečo Ježiš uzdravil ochrnutého? Čo nás tento príbeh učí o súvise medzi odpustením a uzdravením? Ako ovplyvní odpustenie sebaúctu človeka? Čo sa môžeme naučiť z toho, ako Ježiš odpustil Petrovi? Prečo Ježiš odpustil žene pristihnutej pri cudzoložstve? Bola Ježišova modlitba za tých, čo ho ukrižovali, vypočutá?
1. Ukázať, že Ježiš prišiel zjaviť, predstaviť Otca.
2. Vysvetliť, ako nám Boh chce odpustiť bez ohľadu na veľkosť hriechu.
3. Pochopiť, ako Ježiš zaobchádzal s ľudskou slabosťou, pochopiť potrebu odpustenia a potrebu odpúšťať.
Uzdravenie ochrnutého je výstižnou ilustráciou toho, ako Ježiš odpúšťal. Mar 1 sa končí tým, že správa o Ježišovom uzdravovaní chorých sa rozniesla na široko-ďaleko. Prichádzali za ním ľudia z celého okolia. V tomto kontexte nachádzame príbeh o uzdravení ochrnutého.
Na základe typicky židovského chápania vzťahu medzi hriechom a chorobou a medzi uzdravením a odpustením vyhlásil Ježiš Božie nové kráľovstvo tým, že mu najprv odpustil jeho hriechy a potom ho uzdravil.
Všetko, čo Ježiš pre ľudstvo urobil a stále robí, by bez odpustenia našich hriechov a nádeje na večný život, ktorá pramení v jeho odpustení, malo len dočasný význam; neriešilo by našu konečnú dilemu.
Inými slovami, Kristus neprišiel na zem, aby tri a pol roka strávil len uzdravovaním a potešovaním ľudí. Naopak. Mohli by sme povedať, že uzdravenie, služba a útecha slúžili určitému vyššiemu zámeru - predstavil sa ako ten, kto nesie naše hriechy a odpúšťa naše neprávosti.
V súvislosti s týmto príbehom Ellen Whiteová napísala: "Týmto divom sa mala prejaviť jeho moc odpúšťať hriechy." (TV 177)
1. Ježiš odpustil hriechy porazenému pred jeho uzdravením.
2. S odpustením je nám ponúkaný večný život.
3. Fyzické potreby sú len prechodné, skutočné sú väčšie.
Zdá sa, že zo všetkých pisateľov evanjelií sa Lukáš najviac zaujímal o to, ako sa Ježiš správal k "hriešnikom" (spodine) židovskej spoločnosti a jednotlivcom, ktorých sebaúcta bola taká nízka, že opovrhovali samými sebou. Boli odmietaní nielen ako náboženskí a spoločenskí vyvrheli, ale museli čeliť verbálnym aj neverbálnym útokom, pre ktoré sa museli cítiť ešte "špinavší" a úbohejší. K tejto skupine ľudí patrili jednoduchí obyvatelia dedín, ako napríklad rybár Šimon Peter.
Ježiš vstúpil do Petrovej lode a kázal zástupom. Keď skončil, povedal Petrovi, aby spustil siete do vody. Aj keď Peter vyjadril pochybnosť, či niečo chytí, Ježiš mal naňho zrejme dosť veľký vplyv, pretože napokon predsa len poslúchol.
Je zvláštne, že po tom, čo Peter vyznal svoju hriešnosť, Ježiš vôbec nehovorí o tom, že sú mu odpustené jeho hriechy. Namiesto toho mu hovorí: "Neboj sa, odteraz budeš loviť ľudí." (v. 10) Inými slovami, Ježiš mu najprv hovorí o práci, ktorú preňho má. Možno Ježiš, vediac o tom, že trpí nedostatkom sebaúcty, mu hneď hovorí o jeho dôležitej úlohe preto, aby mu pomohol pochopiť, že aj keď je hriešnik, nielen ho prijíma, ale mu aj dôveruje.
Keď nám Boh odpustil, mali by sme sa naučiť pozerať sa na seba ako na Božie deti a mať radosť z toho, kým sme sa vďaka Božej milosti stali. Iste, Peter bol hriešny človek a plne si to uvedomoval. Predstavte si však, čo to muselo urobiť s pocitom jeho sebaúcty, keď mu Učiteľ povedal, že namiesto chytania rýb bude pracovať s ním na získavaní duší. To bolo povýšenie!
1. Ježiš poznal dobre Petra a jeho potreby.
2. Ježiš dal Petrovi viac než to, čo si Peter myslel, že potrebuje.
3. Ako získať odpustenie hriechov aj sebaúctu.
Keď Peter prijal Ježiša za svojho Pána, vystupuje ako jeden z Kristových najbližších a najvernejších učeníkov. Smelo hlása svoju vieru, že Ježiš je Mesiáš (Mat 16,16) a svoj pevný úmysel zostať verný svojmu Majstrovi aj za cenu smrti. (Luk 22,33)
Príbeh o tom, ako Peter onedlho po tom, čo pyšne sľuboval svoju vernosť Pánovi, Krista zaprel, je nám všetkým dobre známy. Ježiš mu to, pravdaže, odpustil. Zaujímavý je však spôsob, ako mu to Kristus prejavil.
1. Ježiš znovu prichádza za učeníkmi, aby im pripomenul dôležité poslanie.
2. Ježiš Petrovi odpúšťa a poveruje ho zodpovednou úlohou.
3. Ježišove dielo obnovy človeka je dokonalé.
Aj keď biblický záznam tohto príbehu je dosť stručný, niekoľko poznámok nám pomôže dostať sa viac do obrazu.
Predovšetkým, ako môže byť žena pristihnutá pri cudzoložstve bez toho, aby nebol pristihnutý aj muž? Prečo doviedli k Ježišovi len ženu? Po druhé, podľa židovského zákona bolo takmer nemožné dokázať, že k cudzoložstvu naozaj došlo. Požiadavky pre dôkaz boli také prísne, že keď to niekomu chceli dokázať, musel byť pri cudzoložstve pristihnutý. Dôkaz musel byť potvrdený niekoľkými svedkami, ktorí predtým o tom nič nevedeli a nemali ani len tušenie, že by k niečomu podobnému mohlo dôjsť. Židovský zákon tiež určoval, že ak sa niekto čo len domnieval, že by takto mohol ten alebo onen človek azda porušiť zákon, musel urobiť všetko, čo bolo v jeho silách, aby tomu zabránil. Inými slovami, predpokladalo sa, že pristihnúť niekoho pri čine musela byť len náhoda. Teoreticky to nemala byť pasca, v ktorej mal byť niekto prichytený pri hriechu. No to, že muž pristihnutý s touto ženou obvinený nebol, naznačuje, že predsa len to bola akási pasca alebo podvod. Ellen Whiteová napísala, že farizeji, ktorí túto ženu doviedli k Ježišovi, "sami uviedli svoju obeť do hriechu, aby sa mohli zmocniť Ježiša". (TV 320)
Kristove slová k tejto žene sa nekončili odpustením. Napomenul ju, aby už nehrešila. Nepovedal jej: "Keď to už neurobíš, neodsúdim ťa." Najprv jej odpustil a potom ju vyzval k poslušnosti. Nefunguje to podobne aj v kresťanskom živote? Boh nám najprv odpustí naše hriechy; zo svojej strany vykoná čin absolútneho milosrdenstva a potom, v dôsledku tohto odpustenia, nás motivuje a zmocňuje žiť v poslušnosti - nie aby nám odpustil, ale preto, že nám odpustil. Keby to fungovalo nejakým iným spôsobom - to znamená, keby najprv boli skutky a poslušnosť a odpustenie by prichádzalo za tým - potom odpustenie by nebolo vierou, ale prostredníctvom skutkov.
1. Farizeji chcú obviniť Ježiša.
2. Ježiš bráni záujmy stratených napriek tomu, že to bola pasca naplánovaná pre neho.
3. Ježiš vedie k pokániu žalobcov a prostredníctvom odpustenia aj ženu.
Týchto niekoľko slov, ktorými Ježiš prosí Otca, aby odpustil tým, ktorí ho ukrižovali, zaznieva s veľkou mocou a intenzitou celými dejinami. Aké mocné svedectvo o jeho neustávajúcej a bezpodmienečnej láske k celému ľudstvu. Týmto výkrikom, vysloveným za neuveriteľných podmienok, dal Ježiš celému svetu krásny príklad toho, čo je to skutočné odpustenie.
Na Kristovu modlitbu za týchto ľudí sa budeme pozerať inak, keď si uvedomíme, ako nespravodlivo s ním zaobchádzali. Tri a pol roka nerobil nič iné len dobro, stále znovu dokazoval svoje božské poslanie, stále znovu prejavoval ochotu milovať a slúžiť tým najhorším spomedzi nich. Napriek tomu sa od nich dočkal len nezaslúženého hnevu, opovrhnutia a výsmechu. Toto ich správanie je nám úplne nepochopiteľné. Preto, ak mal niekto právo hnevať sa nich, tak to bol Ježiš; ak mal niekto právo privolať na nich Božiu odplatu, tak to bol Ježiš; ak mal niekto právo chcieť vidieť týchto ľudí, ako budú za svoje činy pykať, tak to bol Ježiš. A predsa Ježiš prosí Boha, aby im odpustil.
1. Ježiš prosí za svojich vrahov.
2. Osobná zodpovednosť za činy.
3. Kristus sa za nás prihovára.
"Spasiteľ nevydal zo seba jediný bolestný vzdych. Jeho tvár zostala pokojná a vážna, len z čela mu stekali veľké kvapky potu. Nebolo ruky, ktorá by sa zľutovala a utrela mu z tváre tento smrteľný pot, nebolo súcitných a úprimne chápajúcich slov, ktoré by posilnili jeho ľudské srdce. Kým žoldnieri dokončievali svoje strašné dielo, Ježiš príhovorne prosil za svojich nepriateľov: ´Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.´ (Luk 23,34) Nemyslel na vlastné utrpenie, ale na hriech svojich nepriateľov a na ich strašný koniec. Nezvolával zlorečenstvo na týchto krutých vojakov. Nezvolával pomstu na kňazov a popredných mužov, ktorí jasali nad svojím dokonaným zámerom. Kristus ich ľutoval v ich nevedomosti a vine. Prosil, aby im to bolo odpustené, ´lebo nevedia, čo robia´.
Keby boli vedeli, že mučia toho, ktorý prišiel zachrániť hriešne ľudstvo od večnej záhuby, boli by sa zhrozili. Ich nevedomosť nie je však bez viny. Mali totiž prednosť poznať a prijať Ježiša za svojho Spasiteľa. Niektorí z nich predsa svoj hriech poznali, kajali sa a obrátili. Podaktorí svojou nekajúcnosťou celkom znemožnili vypočutie Kristovej príhovornej modlitby. No Boží zámer sa aj tak splnil. Ježiš nadobúdal právo stať sa obhajcom ľudí u Otca.
Keď Kristus prosil za svojich nepriateľov, modlil sa vlastne za celý svet. Jeho modlitba sa týkala každého hriešnika, ktorý žil alebo bude žiť od začiatku sveta do skonania vekov. Vina za ukrižovanie Božieho Syna spočíva na všetkých ľuďoch. Všetkým je veľkoryso ponúknuté odpustenie. Ktokoľvek chce, môže sa zmieriť s Bohom a zdediť večný život." (TV 522.523)
1. Ako rozumieme slovám z horeuvedeného citátu, že "vina za ukrižovanie Božieho Syna spočíva na všetkých ľuďoch"?
2. Citát pokračuje: "Všetkým je veľkoryso ponúknuté odpustenie." Aký medzistupeň je medzi ponukou odpustenia a odpustením?
3. Dokedy budeme potrebovať, aby nám Boh odpúšťal?
Západ slnka 19.50