Biblické úlohy
Biblické úlohy
Asi v 7. storočí pred Kristom napísal grécky básnik Homér slávnu Odyseu - príbeh Odysea, veľkého hrdinu, ktorý sa po dobytí Tróje vydá na desaťročnú spiatočnú cestu do svojej rodnej Itaky. Cesta domov trvá veľmi dlho. Prežije stroskotanie lode, vzbury, búrky, čelí rôznym obludám a ďalším prekážkam, ktoré mu bránia doraziť do cieľa. Napokon, keď bohovia usúdia, že jeho trápenie bolo dostatočným trestom za jeho chyby, dovolia ustatému hrdinovi vrátiť sa domov ku rodine.
V istom zmysle sa podobáme Odyseovi. Tiež sme na dlhej ceste domov. Na rozdiel od Odysea však nikdy nebudeme "trpieť dosť", aby sme si za to niečo zaslúžili - napríklad návrat domov. Vzdialenosť medzi nebom a zemou je pre nás príliš veľká na to, aby sme ňou odčinili naše chyby. Ak sa dostaneme domov, potom výlučne z milosti Božej. V súvislosti s tým je zmluva kľúčovým prejavom Božej milosti v našich životoch.
V tejto úlohe sa zameriame najmä na Abraháma, pretože jeho viera sa v Novej zmluve neraz spomína. Povieme si niečo o tom, ako táto milosť pôsobí.
Prečo musí byť spasenie dar? Prečo nás mohol vykúpiť len Niekto, kto je rovný Bohu? Čo urobil Abrahám, že sa stal predstaviteľom viery? Čo to znamená, že spravodlivosť je nám "pripočítaná"? Ako si môžeme privlastniť nádej a zasľúbenia, ktoré nám ponúka kríž?
1. Priblížiť "dar" spasenia
2. Vysvetliť pojem "pripočítaná spravodlivosť"
3. Ukázať, ako si môžeme prisvojiť zasľúbenia a nádej vyplývajúce z kríža
Biblia, či už Stará alebo Nová zmluva, pozná len jedného Boha, jeden morálny zákon a jeden plán vykúpenia. Plán spasenia v Starej zmluve za Mojžiša sa ničím nelíšil od plánu spasenia v Novej zmluve - spasení môžeme byť jedine vierou. Keby sa spasenie dalo získať niečím iným, napríklad skutkami, potom by nám bol Stvoriteľ zaviazaný alebo povinný dať ho. Len tí, čo si neuvedomujú závažnosť hriechu, môžu veriť, že Boh je nejakým spôsobom povinný spasiť nás. Opak je však pravdou. Existuje len jedna povinnosť - naša. Sme dlžníkmi, pretože sme porušili zákon. My však túto podmienku splniť nemôžeme. Vďaka Bohu za to, že to Ježiš urobil za nás.
"Keby ľudia v plnšej miere pochopili význam veľkej obete, ktorú priniesol Majestát neba keď zomrel za človeka, vyvýšili by plán spasenia. V srdciach kresťanov by sa rozjímaním o Golgote prebudili čisté, sväté a živé pohnútky. Svojím srdcom aj ústami by oslavovali Boha a Baránka. Pýche a samoľúbosti sa nemôže dariť v srdciach tých, ktorí si neustále pripomínajú udalosti Golgoty... Všetko bohatstvo tohto sveta nemá takú hodnotu, aby mohlo vykúpiť jediného hynúceho človeka. Kto môže zmerať Kristovu lásku k stratenému svetu, keď visel na kríži a trpel za hriechy vinníkov? Táto láska bola nezmerná, nekonečná.
Kristus ukázal, že jeho láska je silnejšia ako smrť. Vydobyl pre človeka spasenie; uprostred najťažšieho boja so silami temnosti jeho láska stále silnela. Znášal to, že tvár jeho Otca sa od neho odvrátila. V horkosti svojej duše musel zvolať: ´Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?´ Jeho rameno prinieslo spasenie. Cena za vykúpenie človeka bola zaplatená, keď v poslednom duševnom zápase vyslovil požehnané slová, ktoré sa ako ozvena šírili celým stvorením: ´Je dokonané.´
Naše myšlienky a predstavy nemôžu nikdy plne pochopiť, že nevinný Kristus musel znášať takú bolestnú smrť a niesť bremeno hriechov sveta. Nemôžeme zmerať dĺžku, šírku, výšku a hĺbku tejto úžasnej lásky. Rozjímanie o tejto jedinečnej hĺbke Spasiteľovej lásky by malo naplniť našu myseľ, dotknúť sa a obmäkčiť našu dušu, zušľachtiť a povzniesť naše túžby a úplne zmeniť celý náš charakter." (2T 212.213)
A. Význam kríža
B. Chvála kríža
C. Vplyv kríža
Keď Peter hovorí o Kristovej zmierujúcej smrti na kríži, myšlienkou "výkupného" sa vracia do čias otroctva, keď sa otrok po zaplatení určitej sumy (zväčša niekým z príbuzných) mohol stať slobodným. Svojou "drahou krvou", svojou zástupnou a dobrovoľnou smrťou na Golgote nás Kristus vykúpil z otroctva hriechu a smrti. To je základ každej zmluvy. Bez toho by bola zmluva neplatná; musela by sa anulovať, pretože Boh by nemohol splniť svoju časť dohody - dať dar večného života všetkým, ktorí uverili.
Máme prísľub večného života. Ježiš opravil trhlinu, ktorá zapríčinila stratu večného života. Ako? Len Stvoriteľ svojou spravodlivosťou a nekonečnou cenou mohol zrušiť dlh, ktorý sme mali voči porušenému zákonu - to bola tá trhlina zapríčinená hriechom. Veď čo by to bol za Boží večný morálny zákon, keby smrteľná, stvorená bytosť mohla tento dlh zaplatiť? Len Niekto rovný samému Bohu, v kom existoval život nevypožičaný, neodvodený a večný mohol zaplatiť výkupné a tak nás oslobodiť od dlhu, ktorý máme voči zákonu. Takýmto spôsobom sa napĺňajú všetky zmluvné zasľúbenia; takto môžeme mať aj dnes zasľúbenie večného života a byť vykúpení z hriechu a smrti.
A. Spasenie - sľúbený dôsledok zmluvy
B. Dar viery
C. Spasenie je dar, nie Božia povinnosť
Tento verš je jedným z najhlbších výrokov v Písme. S niekoľkými ďalšími textami tvorí základ kľúčovej pravdy biblického náboženstva - ospravedlnenia vierou. Bol napísaný stáročia predtým, než podobné slová napísal Pavel v liste Rimanom. To všetko je dôkazom toho, že od Edenu až dosiaľ existuje jeden jediný spôsob, ako byť spasený.
Kontext verša nám pomáha pochopiť, aká veľká bola Abramova viera. Uveril Božiemu zasľúbeniu, že bude mať syna napriek tomu, že jeho vek ho presviedčal o tom, že je to už nemožné. Je to viera, ktorá si uvedomuje svoju úplnú bezmocnosť; viera, ktorá požaduje úplne sa vzdať seba; viera, ktorá žiada bezvýhradne sa podriadiť Bohu; viera, ktorá vedie k poslušnosti. Takú vieru mal Abram. Bola to viera, ktorá sa mu počítala "za spravodlivosť".
Akokoľvek bol Abrahámov život životom viery a poslušnosti, predsa to len nebol život dokonalej viery a dokonalej poslušnosti. Z času na čas sa objavili slabé stránky v jednej i druhej oblasti. Dôležité je uvedomiť si, že spravodlivosť, ktorá nás spasí, je spravodlivosť, ktorá nám je pripísaná alebo "pripočítaná". To znamená, že v Božích očiach sme napriek našim slabostiam spravodliví; nebeský Boh sa na nás pozerá ako na spravodlivých, aj keď takí nie sme. Tak to bolo aj v prípade Abraháma a tak to bude v prípade všetkých, ktorí k nemu prídu vo viere Abrahámovej.
A. Veriť - čo to znamená
B. Dlh hriechu a pripočítaná spravodlivosť
Keď sa vrátime k 1 Moj 15,6, vidíme, že rôzne preklady použili pre slovo "počítal" rozličné výrazy, ako napríklad "považoval", "pripísal" alebo "hodnotil". Ten istý výraz je použitý aj v ďalších veršoch Mojžišových kníh. Osoba alebo vec sa "pokladá" za niečo, čím nie je. Napríklad v 1 Moj 31,15 Ráchel a Lea tvrdia, že ich otec ich "považuje" (pokladá, počíta) za cudzinky, aj keď sú jeho dcérami. Desiatok levitov sa "počítal" (považoval, pokladal) za obilie z holohumnice, aj keď to obilie nebolo. (4 Moj 18,27.30)
Ak sa určitá obeť (pokojná zábitná obeť alebo obeť spoločenstva) nezjedla, a na tretí deň by ju niekto jedol, nemalo to už nijaký význam a nemala byť "pripočítaná" (započítaná - hebrejsky hasab) v prospech obetujúceho. 3 Moj 7,18 hovorí o situácii, keď je obeť "pripočítaná" v prospech hriešnika (porovnaj s 17,1-4), ktorý potom stojí pred Bohom ako spravodlivý. Boh pokladá hriešnika za spravodlivého, aj keď ním v skutočnosti nie je.
Dôležitá pravda o tom, že sme vyhlásení za spravodlivých - nie pre to, čo sme my urobili, ale len vierou v to, čo Kristus urobil za nás - je podstatou výroku o "spravodlivosti z viery". To však neznamená, že samotná naša viera nás urobila spravodlivými. Viera je skôr prostriedok (alebo nástroj), ktorým získavame dar spravodlivosti. To je v podstate tajomstvom a slávou kresťanstva. Všetko, čomu ako kresťania a nasledovníci Ježiša Krista veríme, stojí na tomto základe. Vierou sme pred Bohom pokladaní za spravodlivých. Všetko, čo potom nasleduje - poslušnosť, posvätenie, svätosť, rozvoj charakteru a láska vyvierajú práve z tejto pravdy.
A. Spravodlivosť prijímame vierou
B. Prostredníctvom pokánia a viery si obliekame Kristovu prirodzenosť a stojíme pred Bohom ako spravodliví
O známom kardinálovi Bellarminovi, veľkom katolíckom teológovi, ktorý celý život bojoval za koncept ospravedlnenia vierou, je známe, že keď ležal na smrteľnej posteli, doniesli mu kríže a ostatky svätých, aby skôr než zomrie, mohol získať istotu spasenia. Bellarmine však povedal: "Dajte to preč. Myslím, že je istejšie dôverovať v zásluhy Ježiša Krista."
Mnohí z tých, ktorých pozemský život sa pomaly končí, si stále viac uvedomujú, aké prázdne, zbytočné a neužitočné boli ich skutky, ako málo urobili pre to, aby mohli získať spasenie a ako veľmi potrebujú spravodlivosť Ježiša Krista.
Dobrou správou je, že nemusíme čakať až do smrti. Už teraz môžeme mať istotu v Bohu. Celá zmluva je založená na spoľahlivých Božích zasľúbeniach, z ktorých už teraz môžeme mať úžitok. Musíme však týmto zasľúbeniam veriť; musíme si ich privlastniť; už teraz musíme okúsiť ich realitu vo vlastnom živote. Aby sa tieto zasľúbenia stali skutočnosťou, musíme mať trvalý vzťah s Bohom, pretože, ako sme už mnohokrát povedali, zmluva zahrnuje aj vzájomný vzťah.
Uvažuj chvíľu v modlitbe o svojom živote a polož si otázky:
A. Dôsledky ospravedlnenia
B. Vplyv ospravedlnenia
"Jediná cesta, ktorou môže (hriešnik) dôjsť k spravodlivosti, je viera. Vierou môže predložiť Bohu zásluhy Ježiša Krista a Boh mu pripočíta poslušnosť svojho Syna. Kristova spravodlivosť nahradí prehry človeka. Boh prijme, odpustí a ospravedlní kajúceho, veriaceho človeka a zaobchádza s ním, akoby bol spravodlivý. Miluje ho tak, ako miluje svojho Syna. Tak to je, keď sa viera počíta za spravodlivosť." (1SM 367)
"Keď v pokání a viere prijímame Krista za svojho Spasiteľa, Boh nám odpúšťa hriechy a ustupuje od trestu, aký je predpísaný za porušenie zákona. Hriešnik potom stojí pred Bohom ako spravodlivý. Je poctený priazňou neba a prostredníctvom Ducha má spoločenstvo s Otcom a Synom.
Musí však byť vykonané aj ďalšie dielo - rozvoj charakteru. Pravda má človeka posväcovať. Aj to sa deje prostredníctvom viery. Pretože len Kristovou milosťou, ktorú prijímame vierou, sa môže meniť charakter." (3SM 191)
"Viera, ktorá ospravedlňuje, vedie vždy najprv k skutočnému pokániu a potom k dobrým skutkom, ktoré sú ovocím tejto viery. Viera, ktoré neprináša dobré ovocie, nie je spásonosnou vierou." (3SM 195)
1. Aký je rozdiel medzi živou a mŕtvou vierou? Jak 2,17.18
2. Ako opisuje Pavel živú vieru? Rim 16,25.26
3. Ako by si odpovedal na argument, že ak sme spasení len pripočítanou spravodlivosťou, nie tou, ktorá je v nás, potom nezáleží na tom, čo robíme a ako to robíme?
Bez ohľadu na to, čo robíme, naša ľudská prirodzenosť je hriešna a nehodná stáť pred čistotou Božej spravodlivosti. Ak však vyzlečieme našu vlastnú prirodzenosť a prijmeme Kristovu zástupnú obeť, môžeme stáť pred Bohom ako spravodliví.