Biblické úlohy
Biblické úlohy
Pamätáte si z detstva chvíle, keď ste mali zápal pľúc či chrípku? Za dlhých v horúčke prebdených nocí ste v slabom svetle nočnej lampy videli z polospánku mamu alebo otca sedieť v kresle vedľa postele pripravených kedykoľvek vám pomôcť. Rodičia boli vždy pri vás, premýšľali o príčine vašej choroby a hľadali liek, ktorý by vám opäť vrátil zdravie.
Práve tak, obrazne povedané, Boh sedel vedľa hriechom nakazeného sveta, keď sa po potope nad ľudstvom začala opäť rozprestierať morálna tma. Túžil po tom, aby zomierajúcemu ľudskému pokoleniu mohol vrátiť duchovné zdravie. Preto povolal Abrama. Prostredníctvom svojho verného služobníka chcel založiť národ, ktorému by mohol zveriť poznanie seba a ktorého by obdaroval spasením. A čo je najdôležitejšie, prostredníctvom tohto vyvoleného národa by poslal na svet Vykupiteľa sveta, Ježiša Nazaretského.
Zmluva, ktorú Boh uzavrel s Abramom a jeho potomstvom, zdôrazňovala Boží plán záchrany ľudstva od následkov hriechu oveľa detailnejšie. Pán Boh nemal v úmysle nechať svet napospas osudu. V tomto týždni sa pozrieme na zmluvné zasľúbenia, ktoré nakoniec vyvrcholia príchodom Ježiša Krista ako obete za hriech celého sveta.
Aké je Božie meno? Čo vyjadruje? Aký význam mali mená, ktorými sa Boh predstavil Abramovi? Prečo Boh zmenil jeho meno na Abrahám? Prečo sú mená také dôležité? Aké podmienky alebo záväzky sa spájali so zmluvou?
1. Definovať význam Božích mien
2. Poznať dôležitosť týchto mien
3. Načrtnúť záväzky vyplývajúce zo zmluvy
Mená sa niekedy podobajú obchodným značkám. Často sa stáva, že keď počujeme nejaké meno, automaticky ho spojíme s určitými vlastnosťami. Aké povahové črty sa vám vynoria v mysli napríklad pri týchto menách: Albert Einstein, Martin Luther King, Gándhí, alebo Tabita? Každé z nich sa spája s určitými vlastnosťami a ideálmi.
V biblických časoch pripisovali obyvatelia Blízkeho východu menám veľký význam. "Hebrejci si vždy mysleli, že meno vyjadruje buď individuálne vlastnosti jeho nositeľa, alebo myšlienky a emócie toho, kto meno dával, alebo okolnosti, za akých bolo meno dané." (1BC 523)
Keď Boh prvýkrát vstúpil do zmluvného vzťahu s Abramom, predstavil sa patriarchovi pod menom JHVH (vyslovujeme Jahve - Hospodin, Pán). Doslovne by sme teda 1 Moj 15,7 čítali takto: "Ja som JHVH, ktorý ťa vyviedol..."
Meno JHVH, aj keď sa v Starej zmluve vyskytuje 6 828 krát, je zahalené tajomstvom. Zdá sa, že je určitou formou slovesa hajah, čo znamená "byť". V tomto prípade by mohlo znamenať "Večný", "Existujúci", "Samoexistujúci", "Absolútne nezávislý" alebo "Ten, ktorý žije večne". Božské atribúty, ktoré sú vyjadrené týmto menom, zdôrazňujú, že je verný a vo svojej existencii úplne nezávislý. V protiklade k pohanským bohom, ktorí existujú len v predstavách svojich uctievačov, je to živý Boh a zdroj všetkého života.
V 2 Moj 3,14 Boh sám vysvetľuje význam mena Jahve: "SOM, KTORÝ SOM." Tým chce vyjadriť realitu svojej nepodmienenej existencie a poukázať na trvalú existenciu svojej vlády - od minulosti, cez prítomnosť až po budúcnosť.
Jahve je tiež Božie osobné meno. Označenie Jahveho ako toho, ktorý vyviedol Abrama z Úr, odkazuje na záznam Božej zmluvy s ním v 1 Moj 12,1-3. Boh chce, aby Abram poznal jeho meno, pretože toto meno odkrýva jeho totožnosť, podstatu a charakter - ktoré keď budeme poznať, môžeme sa naučiť dôverovať jeho zasľúbeniam.
A. Význam mien v spoločnosti
B. Osobné zoznámenie sa s Bohom
C. Súvis medzi menom a Božími vlastnosťami
Jahve sa niekoľkokrát zjavil Abrahámovi už predtým. (1 Moj 12,1.7; 13,14; 15,1.7) V uvedenom verši čítame, že sa mu opäť zjavuje a predstavuje sa mu ako "Boh všemohúci". S týmto menom sa stretávame len v 1 Moj a v knihe Jób. Meno "Boh všemohúci" sa skladá z dvoch slov. Prvé "El" je Božie meno používané hlavne medzi Semitmi. Aj keď presný význam slova "Šaddaj" nie je celkom jasný, preklad "všemohúci" je azda najpresnejší. Zdá sa, že kľúčovou myšlienkou používania týchto mien je kontrast medzi mocou a silou Boha a slabosťou a krehkosťou ľudstva.
Doslovný preklad 1 Moj 17,1-6 by bol asi takýto: "Jahve sa zjavil Abramovi a povedal: Ja som ´El Šaddaj´; choď predo mnou a buď dokonalý; a uzavriem svoju zmluvu medzi mnou a tebou a rozmnožím ťa nesmierne... A budeš otcom mnohých národov... a urobím ťa nesmierne plodným." S tým istým menom sa stretávame aj v 1 Moj 28,3, kde Izák požehnáva Jákoba a prosí, aby ho El Šaddaj urobil plodným a rozmnožil ho.
Zasľúbenia, ktoré dáva El Šaddaj nachádzame aj v 1 Moj 35,11; 43,14 a 49,25. Sú to state, ktoré hovoria o Božej štedrosti a veľkorysosti: El je Boh silný a mocný; Šaddaj je Boh nevyčerpateľného bohatstva, o ktoré sa chce podeliť s tými, ktorí ho vo viere a poslušnosti hľadajú.
A. Dohoda medzi Bohom a človekom
B. Za vznikom národa je moc Božieho slova
C. Meno, ktoré vyjadruje vieru
Nielen Božie mená majú svoj teologický a duchovný význam. Meno človeka na starovekom Blízkom východe neslúžilo len ako spôsob identifikácie. U starovekých Semitov mali mená silný duchovný zmysel. Všetky semitské mená mali svoj význam. Obyčajne sa skladali z nejakého slovného zvratu alebo krátkeho výroku, ktorý obsahoval určité prianie alebo vyjadroval vďačnosti rodičov. Napríklad Daniel znamená "Boh je sudca", Joel znamená "Jahve je Boh", Nátan znamená "dar od Boha".
Práve preto, že sa menám pripisoval taký veľký význam, často sa menili, aby tak vyjadrili radikálnu zmenu v živote jeho nositeľa.
V istom zmysle aj moderný človek pochopí, prečo je také dôležité, ako niekoho voláme. Môže to mať slabý, ale aj silný účinok. Ak niekoho stále volajú "hlupák" alebo "darebák", skôr či neskôr to ovplyvní spôsob, ako sa bude pozerať na seba samého. Ak niekomu dáme určité meno, a potom mu ho zmeníme, je možné, že to ovplyvní nielen jeho pohľad na seba samého, ale aj jeho skutky.
V súvislosti s tým nie je také ťažké pochopiť, prečo chcel Boh zmeniť Abramovo meno na Abrahám. Abram znamená "vznešený otec". Boh mu zmenil meno na Abrahám, čo znamená "otec množstva". Keď si všimneme Božie zasľúbenie: "Urobím ťa nadmieru plodným a vytvorím z teba národy; i králi vyjdú z teba" (1 Moj 17,6), lepšie pochopíme zmysel tejto zmeny. Azda mu Boh chcel takto pomôcť veriť zasľúbeniu a zmluve, ktorú s ním uzavrel. (Pamätajme, že toto zasľúbenie dostal 99-ročný muž, ktorého manželka bola neplodná.) Skrátka, Boh to urobil preto, aby posilnil Abrahámovu vieru v zasľúbenia, ktoré dostal.
A. Boží plán - meno a rast vo viere
B. Dôležitosť dôvery
V týchto dvoch veršoch nachádzame prvú z troch etáp Božieho zasľúbenia Abramovi. Boh oslovuje Abrama, dáva mu príkaz a nakoniec zasľúbenie.
To, že sa mu Boh prihovoril, nám chce povedať, že Boh si ho z milosti vyvolil, aby sa stal prvou významnou postavou jeho zvláštnej zmluvy. Príkaz obsahuje skúšku úplnej dôvery v Boha. (Žid 11,8)
Zasľúbenie (1 Moj 12,1-3.7), aj keď sa týka konkrétne Abramovho potomstva, napokon zahrnuje celé ľudské pokolenie. (1 Moj 12,3)
Pri tomto slávnostnom rituáli sa Boh zjavil Abramovi a prešiel pomedzi starostlivo rozpoltené časti tiel zvierat. Každé z troch zvierat (jalovicu, kozu a barana) Abram zabil a rozpolil. Dve polovice uložil v určitej vzdialenosti naproti sebe. Telá vtákov (hrdličku a holuba) však nerozdelil. Jedného položil pravdepodobne na jednu stranu, druhého oproti na druhú stranu. Tí, čo vstupovali do zmluvy, mali prejsť pomedzi rozdelené časti. Symbolicky tak sľúbili stálu poslušnosť podmienkam, na ktorých sa slávnostne dohodli. Životy zvierat boli zárukou za životy účastníkov zmluvy. Takáto prax pretrvávala celé stáročia. Stretávame sa s ňou aj v dňoch proroka Jeremiáša.
Meno Abrahám podčiarkuje Božiu túžbu a zámer zachrániť všetkých ľudí. Výraz "mnohé národy" zahrnuje Židov aj pohanov. Nová zmluva jasne hovorí, že pravými potomkami Abrahámovými sú tí, ktorí majú vieru Abrahámovu a ktorí sa spoliehajú na zásluhy zasľúbeného Mesiáša. (pozri Gal 3,7.29) Vidíme, že už vtedy chcel Boh spasiť čím viacerých, nech žili kdekoľvek. Bezpochyby to nie je inak ani dnes.
A. Oslovenie
B. Príkaz dôverovať
C. Zasľúbenie vykúpenia
Zistili sme, že zmluva je vždy zmluvou milosti, ktorou Boh pre nás robí to, čo by sme pre seba nikdy urobiť nemohli. Zmluva s Abrahámom nie je výnimka.
Boh si vo svojej milosti vyvolil Abraháma za nástroj, prostredníctvom ktorého oznámi svetu plán spasenia. Naplnenie zmluvných zasľúbení však bolo podmienené Abrahámovou ochotou spravodlivo konať a vierou ho poslúchať. Keby Abrahám neposlúchol, Boh by ho nemohol použiť.
1 Moj 18,19 ukazuje, v akom vzťahu sú milosť a zákon. Najprv je milosť ("poznám ho"), potom je Abrahám predstavený ako ten, kto bude aj so svojou rodinou Boha poslúchať. Z toho vyplýva, že viera a skutky spolu veľmi úzko súvisia. (Jak 2,17)
Z požehnaní, vyplývajúcich zo zmluvy, sa môžu zúčastnení tešiť len vtedy, ak splnia určité podmienky. Aj keď tieto podmienky nebolo potrebné určovať zmluvou, mali byť odpoveďou lásky, viery a poslušnosti. Mali odzrkadľovať vzťah medzi človekom a Bohom. Poslušnosť bola prostriedkom, vďaka ktorému mohol Boh svoje zasľúbenia naplniť.
Porušenie zmluvy neposlušnosťou je vzhľadom na vytvorený vzťah neverou. Dohodnuté podmienky sa jednoducho neplnia.
A. Povinnosti vyplývajúce zo zmluvy
B. Súhra slobodnej vôle a poslušnosti
C. Vzťah medzi milosťou a zákonom
Dúha je znamením Božej zmluvy s Nóachom. Aby si zistil, čo bolo znamením Božej zmluvy s Abrahámom, prečítaj si 1 Moj 17,10.
"Obriezka bola určená:
1. na rozlíšenie Abrahámovho potomstva od pohanov (Ef 2,11)
2. ako stála spomienka na Božiu zmluvu (1 Moj 17,11)
3. na podporu morálnej čistoty (5 Moj 10,16)
4. predstavovala spravodlivosť vierou (Rim 4,11)
5. symbolizovala obriezku srdca (Rim 2,29)
6. bola predobrazom kresťanského obradu krstu. (Kol 2,11.12)" (1 BC 322.323)
Dúha zostane znamením Božieho zasľúbenia až do konca sveta, obriezka nie. Podľa apoštola Pavla obriezku dostal Abrahám ako znak spravodlivosti, ktorú prijal vierou v Boha. (Rim 4,11) Ako však stáročia plynuli, obriezkou sa začalo vyjadrovať spasenie poslušnosťou zákona. V novozmluvnej dobe obriezka stratila svoj význam. Nahradila ju viera v Ježiša Krista, ktorá vedie k poslušnosti a zmene života. (Gal 5,6; 6,15 a 1 Kor 7,18.19) Skutočne "obrezaní" sú tí, ktorí zo srdca uctievajú Boha. (Fil 3,3; Rim 2,28.29)
Na doplnenie si môžeš v knihe Patriarchovia a proroci prečítať kapitolu "Vyvolenie Abraháma" (86-91) a v knihe Skutky apoštolov kapitolu "Žid a pohan". (115-122)
1. Aký je vzťah medzi vierou a skutkami? Môže existovať jedno bez druhého? Ak nie, prečo?
2. Čo znamená mať Abrahámovu vieru?
3. Čo bolo podstatné v Abrahámovom príbehu?
4. Používa Pán Boh aj dnes podobné výzvy, aké adresoval Abrahámovi?
"Mnohí sú dosiaľ skúšaní podobne ako Abrahám. Boh ich síce neoslovuje z neba, ale volá ich svedectvom svojho Slova a pôsobením svojej prozreteľnosti. Môžu počuť výzvu, aby sa zriekli pohody významného a blahobytného postavenia, aby opustili vzdelaných a užitočných spoločníkov, aby sa rozlúčili s príbuznými a šli cestou zdanlivo plnou sebazapierania, ťažkostí a obetí. Boh im pripravil určité dielo, pri ktorom by pohodlný život, vplyv priateľov a príbuzných mohli byť prekážkou rozvoja vlastností podstatne dôležitých pre Boží zámer. Povoláva ich z prostredia rôznych vplyvov a ľudskej podpory a vedie ich tak, aby cítili potrebu jeho pomoci, aby boli bezvýhradne závislí len od neho a aby sa im mohol sám zjaviť. Kto je ochotný prijať výzvu Božej prozreteľnosti, vzdať sa úspešného uskutočňovania predsavzatých zámerov a zrieknuť sa rodinných zväzkov? Kto sa odváži v novom poli ochotne a s pevným rozhodnutím konať dielo a pre Krista pokladať stratu za zisk? Kto sa k tomu odhodlá, ten má Abrahámovu vieru a bude mať s ním podiel na tej ´nesmiernej hojnosti večnej slávy´, s ktorou ´utrpenia terajšej doby nie sú rovné´." (PP 87)