Biblické úlohy
Biblické úlohy
Sme vyzývaní žiť životom hodným nášho povolania. Ako adventisti sme povolaní k "jednej nádeji". (Ef 4,4) V tejto nádeji sme jednotní. Vieme, že neexistuje iná cesta, žiadna budúcnosť mimo Boha a jeho zasľúbenej nádeje, ktorej zárukou je Kristova smrť za nás. Spolu sa blížime k naplneniu tejto nádeje a túžime, aby ju našli aj ďalší. Ako sprostredkovatelia tejto nádeje sme "divadlom" celému vesmíru.
Zjednocujúca moc nádeje, ku ktorej sme boli povolaní a ktorá nás motivuje konať - nie zo strachu, ale z lásky - bude predmetom štúdia tejto úlohy. Ako Boží veľvyslanci na konci času "sme sa stali divadlom svetu, anjelom i ľuďom". (1 Kor 4,9) Zjednotení v tejto nádeji môžeme ako Božia cirkev správne predstavovať Boha tomuto zomierajúcemu svetu. Ako adventisti siedmeho dňa máme byť tomuto povolaniu verní, čo znamená, že budeme verne predstavovať Boha. Boh si totiž želá, aby všetci poznali pravdu, ktorá nám dala takú veľkú nádej. Naše životy majú odzrkadľovať to, čomu veríme a naša cirkev musí ukázať jednotu, ktorú táto nádej prináša. Našou prednosťou ako celosvetového spoločenstva viery je vyzývať všetkých k jednote viery, ktorá sa teší na splnenie adventnej nádeje - na blízky príchod Ježiša Krista.
Všetci sme porušení hriešnici. Pokiaľ ide o naše spasenie, sme absolútne bezmocní; sme odsúdení zahynúť vo vlastnej žiadostivosti. Predsa sme spasení Božou milosťou v Ježišovi Kristovi, ktorý nielen vzal na seba trest za naše hriechy, ale ktorý nám ponúka dar svojej spravodlivosti. To znamená, že sme bytosti úplne závislé od Božej milosti a milosrdenstva; sami sa naozaj nemáme čím chváliť.
Všimni si, ako je tu predstavený život hodný povolania - pokora, miernosť, trpezlivosť, vzájomné znášanie sa v láske. Niekedy si myslíme, že Boh nás povoláva k náročnej úlohe alebo zdrvujúcemu výkonu. Alebo sa domnievame, že musíme sprísniť svoje stravovacie návyky, dôslednejšie zachovávať sobotu, pretože čím viac pravidiel budeme dodržiavať, tým budeme lepší. Aj keď všetky tieto veci majú v živote svoje miesto, uvedené verše hovoria o tom, že to, čo Boh od náš očakáva, sa týka nášho vnútra - sú to naše postoje, ktoré sa prejavujú tým, ako sa k sebe navzájom správame a ktoré odhaľujú, ako v skutočnosti chápeme to, kým sme vo vzťahu k Bohu a k iným ľuďom. Až potom nás môže povolať k dielu, ktoré má pre nás pripravené.
Dnes svoju pozornosť upriamime na poslednú časť týchto veršov, kde sa hovorí o tom, že sa máme znášať "navzájom v láske". Grécke slovo preložené ako "znášať" znamená tiež vydržať, trpieť, mať strpenie. Inými slovami, aj keď sme ľudom nádeje a v Kristovi sa všetci delíme o tú istú nádej, máme bratov a sestry vo viere, s ktorými je niekedy ťažko sa dohodnúť, a k tomu potrebujeme mimoriadnu dávku trpezlivosti. Pavel hovorí, že sa s nimi nemáme len znášať, čo by mohlo byť dosť ťažké, ale dokonca znášať sa "v láske". Možno práve ona nám dá potrebnú silu k tomu, aby sme sa s nimi mohli znášať.
Naša viera by nás mala prinajmenšom urobiť citlivými, vnímavými a súcitnými k potrebám druhých, a to zvlášť k tým, ktorí zápasia o nádej. Prečítaj si, čo napísala Ellen Whiteová človeku, ktorého sa zmocňovali vážne pochybnosti a obavy.
"Chcem ti povedať, sestra, aby si nezavrhla svoju dôveru. Úbohá, chvejúca sa duša dôveruje v Božie zasľúbenia. Ak to tak urobíš, zbavíš sa pút nepriateľa a jeho nástrahy budú neúčinné. Nevšímaj si, čo ti nepriateľ našepkáva. Vykroč slobodne, strápená duša. Rozmýšľaj pozitívne. Svojmu úbohému a malomyseľnému srdcu povedz: ´Čakaj na Boha, ešte mu budem ďakovať, svojmu Spasiteľovi, svojmu Bohu.´ (Ž 42,6) Viem, že Boh ťa miluje. Dôveruj mu. Nemysli na to, čo v tebe vyvoláva pocit smútku a úzkosti. Zažeň každú nepríjemnú myšlienku a mysli na drahého Ježiša. Uvažuj o jeho moci spasiť, o jeho nehynúcej a jedinečnej láske k tebe, áno práve k tebe. Viem, že Pán ťa miluje. Ak sa nemôžeš spoliehať na svoju vlastnú vieru, spoľahni sa na vieru iných. My veríme a máme nádej v tvoj prospech. Boh prijíma našu vieru v tvoj prospech." (2T 319)
Ako kresťania môžeme mať nádej na mnoho vecí, napríklad že naše modlitby za uzdravenie budú vypočuté, že nám Pán pomôže v našich manželstvách, že naše misijné úsilie prinesie ovocie, že budeme žiť tak, "ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní" (Ef 4,1) alebo že zvíťazíme nad hriechom. Celá Biblia, Stará i Nová zmluva, oplýva rôznymi zasľúbeniami o oslobodení od nepriateľov, o pokoji, o vedení, o moci zvíťaziť nad hriechom. Vymenovali sme ich len niekoľko.
___________________________________________________
___________________________________________________
___________________________________________________
Vráť sa opäť k textu na dnes. Pavel hovorí o jednote - jednom tele, jednom Duchu, jednej nádeji. Sme jedno telo, riadené jedným Duchom, ktorý nás vedie k jednej nádeji. Tvoríme jednotu, keď spolu očakávame splnenie tej istej nádeje. Aj keď každý z nás má svoje vlastné osobné nádeje, sme spoločenstvom nádeje, ktoré očakáva na splnenie Božích zasľúbení. Možno je naše spoločenstvo zložené z rôznych skupín, ale nádej nás spája, motivuje a dáva nám smer. Sme jedno (aj keď nie ideálne) v myslení a cieľoch, pretože náš spoločný cieľ je jasný.
Pavel nebol pluralista; neveril, že existujú rôzne cesty k spaseniu ani že jeden náboženský systém je rovnako prijateľný a osvedčený ako iný. Naopak, prejavuje veľmi pevnú oddanosť tomu, čo prijal ako jedinú cestu k spaseniu, aj keď mnohé súčasné spoločnosti to považujú za úzkoprsé a povrchné.
Boh je jeden; on je "nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých". (Ef 4,6) Boh je zvrchovaný vládca. Prostredníctvom Kristovej krvi preliatej za hriechy sveta, chce všetkých priviesť späť k sebe. Božím zámerom je, "aby pri mene Ježiš pokľaklo každé koleno v nebi aj na zemi, aj v podsvetí, a aby každý jazyk vyznával na slávu Boha Otca: Ježiš Kristus je Pán". (Fil 2,10.11) Celé stvorenstvo, dokonca aj zatratení, vyznajú Krista. Prejaví sa, ak nie jednota, potom určite jednomyseľnosť v tom, že celé stvorenstvo uzná na slávu Otca panstvo Ježiša Krista.
Myšlienka jednoty je pre Boha veľmi dôležitá. Nie je ťažké pochopiť prečo. Boh je jeden, jeho pravda je jedna, nádej je jedna. Jeho cirkev, ktorá ho na tejto zemi predstavuje, by mala byť preto jednotná.
Viera - spásna viera, ktorá vedie k spravodlivosti - je veľmi osobná vec. Nie sme spasení ako celok (skupina); spasení sme milosťou prostredníctvom viery, ktorá pochádza z osobného odovzdania Bohu. Aj keď dnes môžeme darovať krv, srdce alebo niektorý iný orgán druhému človeku, nikto nemôže veriť za iného. Môžeš svedčiť o svojej viere, učiť o nej druhých, predstaviť ju ľuďom, ale nikdy ju nemôžeš dať niekomu inému. Viera prichádza len zhora, keď sa hriešnik sám rozhodne nasledovať Ježiša Krista.
Pozrime sa však na dnešný text, kde sa hovorí o jednote viery a poznaní Božieho Syna. Telo Kristovo - jeho cirkev - sa buduje, "kým všetci nedospejeme k jednote viery". Pavel tu nehovorí len o individuálnej skúsenosti veriaceho človeka, ale myslí na spoločnú skúsenosť cirkvi zjednocujúcej sa na základe poznania Ježiša Krista.
Jednota nám pomáha vyhnúť sa extrémom. Telo, ako jeden celok, nám pomáha udržať si rovnováhu. Keď si prejavujeme navzájom lásku, uznávajúc milosť Božiu ku každému z nás, rastieme spolu v jednote. Zaiste, cirkev, kde si nielen členovia navzájom prejavujú nesebeckú lásku, ale milujú aj stratený svet, je naozaj cirkvou, ktorá speje "k jednote viery a poznania Božieho Syna".
Takáto jednota viery neprichádza náhodne. Je výsledkom aktívneho úsilia o to, aby sa viera a nádej stali prioritou a došlo k vzájomnému zjednoteniu. "Vážne sa usilujme o jednotu," napísala Ellen Whiteová. "Modlime sa za ňu a pracujme na nej." (9T 188)
"Služobníci Kristovi majú byť jednotní - jedno srdce a jedna myseľ. Navzájom by si mali radiť. Nikto by nemal žiadať od svojich bratov, aby pracovali presne podľa jeho plánu, aj keď každý by si mal chrániť svoju individualitu. Všetci nech pracujú pre blaho druhých a viac si vážia svojich bratov než seba. Vyvolávať závisť a žiarlivosť, okrádať o náklonnosť, oslabovať vieru a podnecovať nedôveru a podozrenie je satanovým dielom. Pre slabého a skľúčeného je to prekážka na dosiahnutie jednoty viery, Kristovej milosti, obrátenia hriešnikov a oberá nás o požehnanie, ktoré by sme mohli obdržať." (EGW, RaH, 10.7.1883)
"Ježiš, ktorý zomrel za nás, nás miluje láskou, ktorá je nekonečná; preto sa aj my navzájom musíme milovať. Musíme odložiť všetko sebectvo a spolupracovať v láske a jednote. Sami seba máme radi a vo svojej samoľúbosti si dokážeme všeličo prepáčiť; no ku svojim bratom, ktorí ani nie sú takí vinní ako my sami, sme nemilosrdní. Pán nás miluje a má s nami strpenie, aj keď mu nie sme vďační a zabúdame na jeho milosrdenstvá. Uvažujte však, bratia, akí nemilosrdní a nesúcitní sme k sebe navzájom; ako si navzájom ubližujeme a raníme sa, keď by sme sa predsa mali milovať tak, ako Kristus miloval nás. Urobme úplnú zmenu. Pestujme vzácnu rastlinku lásky a tešme sa, keď si môžeme navzájom pomáhať. Musíme byť láskaví, trpezliví a zhovievaví k chybám jeden druhého. Ostrú kritiku musíme zamerať na seba, ale vzhľadom na našich bratov máme dúfať a veriť všetkému." (EGW, RaH, 22.4.1884)
1. Istá skupina adventistov sa domnievala, že to, čomu veria, je v adventizme nepochopené. Rozhodli sa preto oddeliť sa a vytvoriť si vlastné spoločenstvo mimo cirkvi. Ako by si ich jemne varoval, aby si uvedomili potenciálne nebezpečenstvo, ktoré by im mohlo hroziť?
2. Aj keď je jednota dôležitá, má zmysel usilovať sa o ňu za každú cenu?
Pretože sme povolaní k jednej nádeji, musíme sa zjednotiť a žiť životom hodným svojho povolania. Nádej nám pomáha dospieť k jednote. Ukazuje nám na cieľ, ktorý je oveľa dôležitejší než maličkosti, ktoré nás tak často rozdeľujú. Keď dovolíme, aby Božia nádej pôsobila v nás, budeme žiť na Božiu slávu a očakávať deň, keď budeme opäť večne s ním doma.