Biblické úlohy
Biblické úlohy
Nádej sa musí podobať kotve, ktorá je stála, trvalá a nepohnuteľná. Nesmieme sa jednostranne upriamiť len na nádej, no na druhej strane ju nesmieme stratiť zo zreteľa. Nádej nesmie byť ani "preceňovaná", no ani "podceňovaná".
Ktosi povedal, že spočiatku sme dúfali až priveľa, no neskôr príliš málo. Zo skúsenosti vieme, že to tak naozaj často býva. Keď uveríme, nádej je veľmi reálna a vzrušujúca. Časom však zoslabne. Biblia zdôrazňuje vyváženosť - nie preceňovať, pretože to môže mať svoje následky, ale ani podceňovať, pretože sa môže stať, že stratíme cieľ a necháme sa strhnúť každým trendom, náladovosťou alebo vetrom učenia.
Naša skúsenosť s adventnou nádejou sa môže podobať skúsenosti prvokresťanskej cirkvi. Nádej v Novej zmluve je živá a tvorí jadro kresťanskej zvesti. Pavel musel dokonca napomínať veriacich pre prílišný dôraz na očakávanie príchodu Ježiša Krista. Na konci druhého storočia sa však cirkevný otec Tertullián modlí: "Pane, nepríď."
Ako sa vyhnúť extrémom - príliš sa upriamiť na blízkosť jeho príchodu alebo stratiť zo zreteľa jeho aktuálnosť?
Nádej je úžasná vec. Môže sa však stať, že sa na ňu sústredíme až príliš? Trocha sa to podobá predstave: "Ak je soľ dobrá, potom čím viac solíme, tým je to lepšie."
Môže to tak byť aj s nádejou?
Sme adventisti a podstatou našej nádeje je zasľúbenie o Kristovom príchode; a predsa musíme byť opatrní, aby sme ju nepreceňovali. V každej dobe žili po celej zemi nadmieru horliví ľudia, považovaní za svätých, ktorí na základe znamení časov dokazovali, že Kristus už má prísť. Tým spôsobili bolesť a sklamanie nielen sami sebe, ale aj druhým, ba aj celej cirkvi. Všetci určite chceme, aby Ježiš prišiel. Môže sa však stať, že vo svojej prílišnej horlivosti budeme predpoveďami burcovať ľudí, pričom nám bude chýbať potrebná rozvážnosť a pokora?
Po tom, čo veriaci v Tesalonikách dostali od Pavla list (1. list Tesaloničanom), v ktorom vyzdvihuje veľkú a slávnu nádej na návrat Ježiša Krista, sa niektorí z nich domnievali, že Pavel hovorí o bezprostrednom druhom príchode. (Niektorí verili, že dokonca už nastal!) Ako odpoveď im Pavel hovorí, že NIE, ten deň ešte nenastal a ani nenastane, kým sa nestanú určité udalosti, napríklad nezjaví sa človek neprávosti. Vidíme, že aj v počiatočných dňoch prvokresťanskej cirkvi sa našli takí, ktorí museli byť napomenutí, pretože sa príliš upriamili na očakávanú nádej. S podobným problémom sa stretávame v celých kresťanských dejinách.
Na druhej strane sú tí, ktorým ani tak veľmi neprekáža, že Kristov návrat mešká. Keď sa s nimi rozprávate o ich plánoch, zdá sa, že ani nechcú, aby sa Ježiš vrátil, pretože jeho príchod by narušil ich sny o budúcnosti.
Predstavte si, že sa rozprávate s človekom, ktorý vám povie: "Pozri, celý svoj život čakám na Ježišov návrat. Nikdy som si nemyslel, že dokončím základnú školu a to, že budem študovať na vysokej škole, ma vzhľadom na jeho skorý príchod ani nenapadlo. Keď som ukončil štúdium na vysokej škole, nebol som si istý, či sa chcem oženiť ale nie, lebo čas sa krátil. A deti? To bolo jednoznačné... Teraz mám jedenásť vnúčat. Nehovorte mi, prosím, o blízkosti druhého príchodu Ježiša Krista." Ako by ste mu odpovedali?
Buďme čestní. Od roku 1844 uplynulo takmer 160 rokov. Nemusíme sa príliš namáhať, aby sme si uvedomili, že ako ľud sme už unavení čakaním splnenia jeho zasľúbenia o návrate. Je tu však určitý paradox - každý deň čakania sme o jeden deň bližšie k jeho návratu. To znamená, že čím dlhšie čakáme, tým je ten veľký deň bližšie. Meškanie by nás preto malo viac zburcovať, nie uspávať.
Predstav si, že si jedným z tých dvoch učeníkov. Uvedomil si si, že tvoja nádej v Ježiša bola správne. Tvoje srdce zahorelo, keď si pochopil, čo tieto verše znamenajú - pretože všetko, čo Ježiš citoval, že hovorí o ňom, je zároveň zasľúbením o nádeji pre každé z jeho detí.
"A ešte v tú istú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema." (v. 33) Aj keď len nedávno prišli a po dlhej ceste sa určite cítili unavení, so spiatočnou cestou neotáľali. Nová nádej ich tak vzpružila, že sa okamžite vydali na cestu - a to napriek tomu, že väčšinu svojej vyše desaťkilometrovej cesty museli prejsť potme.
V posledných piatich veršoch predošlej kapitoly Pavel napomína Tesaloničanov, aby neboli ako tí, ktorí "nemajú nádej". (4,13) Potom im v živých obrazoch opisuje udalosti sprevádzajúce Kristov návrat (v. 14-18), naplnenie tejto nádeje. Bezprostredne za tým zdôrazňuje myšlienku, že už nepotrebujú, aby im písal o "časoch a určených lehotách", kedy ten deň nastane.
Pavel pokračuje a hovorí, že oni sami dobre vedia, že deň Pánov príde ako zlodej v noci. Zdá sa, že apoštol tu nepripomína spôsob jeho príchodu (keďže sa to vôbec nebude podobať zlodejovi v noci), ale to, že príde nečakane.
Tieto verše hovoria o akejsi rovnováhe medzi nadmieru horlivými (ktorí určujú dátum a podobné veci) na jednej strane a letargiou a tmou na strane druhej. Pavel hovorí, že takmer nezáleží na tom, že nevieme, kedy ten deň príde. Záleží však na tom, aby sme my - ako "synovia svetla", boli vždy pripravení, bdelí, triezvi, aby keď Ježiš príde - nech to bude kedykoľvek - sme neboli oklamaní a zaskočení.
Každý z nás, aj tí, ktorí očakávajú a žijú pre adventnú nádej, zápasia na tomto svete s bolesťou a utrpením, či už s vlastným alebo niekoho iného. Aj keď nikde nemáme prísľub života bez bolesti a trápenia, je nám sľúbená moc, milosť a Kristova prítomnosť vytrvať vo všetkom, čo nám život prinesie.
Okrem týchto prísľubov máme tiež zasľúbenie, že jedného dňa nám Boh odpovie na všetko, čo sa nám teraz zdá nepochopiteľné.
"Luther mal iste pravdu, keď ľudstvo prirovnal k opilcovi, ktorý potom, čo spadol z koňa na pravú stranu, padol zas na ľavú. Som presvedčený, že tí, ktorí nachádzajú v Kristovej apokalyptike (výroky o jeho druhom príchode a konci sveta) celé jeho posolstvo, sa mýlia. No aj keď to niekto zveličuje, to neznamená, že posolstvo stratí svoj zmysel alebo je tým znehodnotené... Jediný rozdiel je v tom, že ak bolo zveličené, nesmieme ho teraz zanedbať, pretože to je tá druhá strana, na ktorú by sme pravdepodobne mohli spadnúť." (C. S. Lewis)
"Budú môcť voľne skúmať všetky bohatstvá vesmíru. Bez pút smrteľnosti a únavy poletia na vzdialené svety, ktoré nielen súcitne pozorovali ľudské utrpenie, ale aj jasali pri správe o každom vykúpenom človekovi. Veľkým potešením pre pozemšťanov bude spoločenstvo so šťastnými a múdrymi bytosťami nepadlých svetov. Budú mať prístup k pokladom múdrosti a vekmi získaného poznania Božej stvoriteľskej moci. Pravdivo budú môcť pozorovať slávu stvorenia - slnko, hviezdy a ich sústavy v určenom pohybe okolo Božieho trónu. Každé Božie dielo, od najmenšieho po to najväčšie, nesie meno Tvorcu a všetko svedčí o bohatstve jeho moci.
Náplňou života vo večnom bezčasí bude stále slávnejšie poznávanie Boha a jeho Syna, Ježiša Krista. Čím obsiahlejšie bude toto poznanie, tým väčšia bude láska, úcta a šťastie. Čím viac budú ľudia poznávať Boha, tým viac budú obdivovať jeho povahu. Keď im Spasiteľ bude postupne odhaľovať bohatstvo vykúpenia a úžasné skutky vykonané vo veľkom spore so satanom, srdcia vykúpených prejavia ešte väčšiu lásku a ešte radostnejšie sa im v rukách rozozvučia zlaté harfy. V mohutnom chválospeve sa k nim pripoja ´desaťtisíce desaťtisícov a tisíce tisícov´ hlasov nebešťanov.
Veľký spor medzi dobrom a zlom sa skončil. Nieto už hriechu ani hriešnikov. Celý vesmír je čistý. V celom nekonečnom stvorení vládne súlad a šťastie. Od toho, ktorý všetko stvoril, prúdi život, svetlo, blaho do všetkých strán bezmedzného priestoru. Od najmenšieho atómu až po najväčšie vesmírne telesá, všetko živé i neživé v neskonalej kráse a v dokonalej radosti hlása, že Boh je láska." (VSV 485)
1. Pozorne si prečítaj uvedený citát. Veríš tejto nádeji? Ak áno, prečo?
2. K čomu máš väčší sklon - príliš preceňovať druhý príchod alebo ho skôr podceňovať? Skús sa niekoho z triedy spýtať, kam by ťa zaradil (bez akýchkoľvek predsudkov).
Vzhľadom na nádej na Kristov druhý príchod musíme byť rozvážni. Nesmieme sa naň zamerať príliš a preceňovať ho, no ani byť k nemu ľahostajní a podceňovať ho. Nádej je v kresťanskom živote hlavnou motivačnou silou, nesmie však zachádzať do extrémov v myslení a správaní. Ten, kto pevne verí v adventnú nádej, očakáva jej naplnenie a aktívne vyzýva ďalších, aby sa tiež podieľali na tejto nádeji.