Biblické úlohy
Biblické úlohy
Keď uvažujeme o poverení niesť evanjelium, často si kladieme otázku: Nie je toto svedectvo slabé, krehké a neisté? Určite nie. Náš dosah je "veľmi silný", pretože je zameraný na Bohom danú nádej, o ktorú sa delíme s druhými. Sme spoločenstvom nádeje, dedičmi nádeje na večný život. Môžeme si túto nádej nechať len pre seba?
Nádej nás inšpiruje deliť sa. Očakávanie skorého príchodu Ježiša Krista je motivujúcou silou k evanjelizácii. Ak je nádej v popredí nášho posolstva k svetu, potom si môžeme byť istí, že Boh sa postará o to, aby boli jeho zasľúbenia pochopené. "Poďte," vyzýva Pán stratených. Keď prídu, musíme byť pripravení podeliť sa o svoju nádej, aby Božia láska žiarila cez nás a aby ju mohli vidieť tí, ktorí ju tak zúfalo potrebujú.
Ako spoločenstvo nádeje sme možno "hlinenými nádobami", no dostali sme neoceniteľný poklad viery a nádeje. Nie však preto, aby sme si ho držali a hromadili pre seba. Máme ho rozdávať. Sme vyzvaní šíriť nádej a povzbudzovať všetkých, ktorých stretneme.
Aj keď prežívame rôzne problémy a skúšky, tragédie alebo žiaľ, nemáme smútiť ako tí, ktorí nemajú nádej. Anglické príslovie hovorí: V krajine nádeje nebýva nikdy zima.
Bez toho, aby sme boli pyšní alebo namyslení, máme smelo šíriť Božie evanjelium o nádeji. Ako by sme mohli presvedčiť iných o dôležitosti tejto nádeje, keby nebola výrazná a dôležitá v našom vlastnom živote?
Predstav si, že si podomový predavač štetcov. Koľko by si ich asi predal, keby si ich predával takýmto štýlom?
"Dobrý deň. Predávam štetce, aj keď si nemyslím, že sú najlepšie. Ale sú celkom dobré. Niekedy ich aj sám používam, ale nie vždy. Ak chcete, kúpte si aspoň jeden. Je to predsa len lepšie, ako nemať nič."
Onedlho sa určite ocitnete na úrade práce a budete si hľadať nové zamestnanie.
Predavači vedia, aké dôležité je nadšenie a presvedčivosť. Najlepším svedectvom je odporučenie od človeka, ktorého poznáte a ktorému dôverujete.
Podobne je to aj v prípade, keď sa kresťan delí o svoju nádej. Môžeme byť naozaj smelí, pretože "nekážeme samých seba, ale Ježiša Krista, Pána". (2 Kor 4,5)
Keď žil Ježiš ako človek na tejto zemi, veľmi často uzdravoval a napĺňal potreby padlého ľudstva. Ako adventisti siedmeho dňa veríme, že sme ako nasledovníci Ježiša Krista povolaní robiť to isté. To je dôvod, prečo máme nemocnice a zdravotných misijných pracovníkov po celom svete. Je to súčasť toho, kým sme, čo robíme a prečo sme tu.
Uzdravenie samo osebe však nebolo Ježišovým prvoradým a konečným cieľom. Iste to bolo dobré, že priniesol úľavu trpiacim, no je pravdepodobné, že každý, koho uzdravil, po čase opäť ochorel a isté, že neskôr aj zomrel. Dokonca aj tí, ktorých vzkriesil z mŕtvych, napokon opäť zomreli. Uzdravenie bolo prostriedkom, ako zasiahnuť ľudí niečím dôležitejším než je dočasná fyzická úľava - a to prísľubom spasenia a života vo svete, kde už nebudú choroby, smrť a trápenie. Bez tohto zasľúbenia by bolo uzdravenie síce krásne, no aký hlbší význam by vlastne malo vzhľadom na budúcnosť?
Ježiš sa stretával aj s tým, že niektorí boli takí rozrušení jeho schopnosťou naplniť ich pozemské potreby, že stratili zo zreteľa duchovný zámer jeho poslania. Veľmi jasne sa o tom píše u Luk 4,17.18. Keď zástup videl, ako nasýtil päť tisíc ľudí (Ján 6,1-15), nasilu ho chceli urobiť kráľom - pozemským kráľom. A dôsledok? Musel odísť. (pozri TV 258.259) Uniklo im, kým Ježiš je a čo chce pre nich vykonať.
"Nesmiete sa uzatvárať a uspokojiť s poznaním pravdy. Kto vás oboznámil s pravdou? Kto vám ukázal svetlo Božieho slova? Boh vám ho nedal na to, aby ste ho prikryli nádobou. Čítala som o výprave, ktorá mala vyhľadať Johna Franklina. Statoční muži opustili domovy a kdesi v severných moriach trpeli nedostatok, hlad, zimu a únavu. A prečo to všetko? Len pre poctu, ktorú by získali objavením mŕtvych tiel cestovateľov, alebo azda pre to, aby zachránili niekoho zo skupiny pred strašnou smrťou, ktorá by ich určite stihla, ak by pomoc neprišla včas. Keby zachránili len jediného človeka, pokladali by si to za skvelú odmenu prežitého utrpenia. Preto obetovali všetko svoje pohodlie a šťastie.
Myslime na to a uvážme, ako málo sme ochotní obetovať pre spásu hynúcich duší okolo seba. Nik nás nenúti ísť preč z domu na dlhú a únavnú cestu, aby sme zachránili nejakého hynúceho smrteľníka. Veď v najbližšom okolí sú všade duše, ktoré treba zachrániť, hynúci ľudia - muži a ženy, ktorí zomierajú bez nádeje, bez Boha - a predsa, akoby sa nás to vôbec netýkalo. Ak aj nie slovami, tak svojimi skutkami vlastne hovoríme: ´Či som ja strážcom svojho brata?´ Mužov, ktorí stratili svoje životy pre záchranu iných, uctieva svet ako hrdinov a martýrov. Čo bude s našou odmenou večného života, ak neprinesieme tie nepatrné obete, ktoré Boh žiada od nás pre spásu ľudí?" (Kresťanská služba, 93.94)
Existuje lepšia nádej pre bytosti, ktoré sú každým úderom srdca bližšie k smrti? Nie div, že sme povolaní šíriť túto pravdu zomierajúcemu svetu. Nech by sme dali ľuďom čokoľvek iné - návod, ako sa zdravšie stravovať, ako zachovávať sobotu, ako prestať fajčiť - nič sa nevyrovná tomu, keď ich pohľad upriamime na "nádej večného života".
Nech je presný význam tohto zasľúbenia, daného pred večnými vekmi akýkoľvek, jedno je isté: Zasľúbenie bolo skôr než my. A to je základ. Zasľúbenie nevzniklo po tom, keď sa objavil problém, ale oveľa skôr. Boh, ktorý stvoril slobodné bytosti, mal pripravený plán pre možnosť, že by tieto slobodné bytosti zblúdili. Svedčí to o istote, bezpečí a nádeji!
A to je dôvod, prečo sa máme s nadšením deliť o túto istotu a nádej s ostatnými.
Často počujem poznámku, že o adventnej nádeji nehovoríme tak často, ako by sme mali. Ak sme naozaj tými, za koho sa pokladáme, potom v našich rozhovoroch o Bohu a o tom, čo zasľúbil, musí blahoslavená nádej vyniknúť, pretože akú nádej by sme bez nej vlastne mali?
Istý muž rozprával príbeh o svojom prvom stretnutí s adventistami. Pri predaji kníh si kúpil brožovanú knihu Veľký spor vekov. Stála na jeho poličke dva roky. Potom jedného dňa, keď sa nudil, ju vzal do rúk a začal čítať. Za tri dni upútala jeho pozornosť do tej miery, že si vyhľadával verše, robil si značky a horúčkovito zapisoval všetky otázky. Bol taký rozrušený, že zavolal do najbližšieho zboru a spojil sa s jeho starším. Ten ho pozval na modlitebné stretnutie. Muž kráčal v stredu večer do zboru a v ruke držal Bibliu a Veľký spor vekov. Starší zboru ho čakal predo dvermi. Spolu vošli dnu. Myslíte, že našli zbor plný zbožných, nadšených adventistov očakávajúcich návrat svojho Pána?! Vôbec nie. Dnu sedeli iba dve staršie ženy. Starší zboru si všimol mužovo sklamanie. Je smutné, že nádherné posolstvo o nádeji nie je vždy v súlade so životom tých, ktorí ho hlásajú.
Jeden z duchovných princípov znie: Nemôžeš dať to, čo nemáš. Mať adventnú nádej je viac než len vedieť o nej. To nestačí. O druhom príchode vie aj satan.
Naše posolstvo by malo preniknúť do všetkých oblastí nášho života, pretože sa ich všetkých dotýka. Existuje niečo v našom osobnom živote, čo Ježiš neovplyvňuje? Ani my by sme tu neboli, keby nás nestvoril. Naša užitočnosť v svedeckej službe bude úmerná našej ochote podriadiť sa Pánovi, pretože len on nás môže urobiť svojím nástrojom pri šírení adventnej nádeje.
"Táto nádej nesklame. Mocne je to vyjadrené v Rim 5,5: "A nádej nedá vyjsť na hanbu..." Pravá nádej nás neoklame. Nehanbíme sa, keď musíme pripustiť, že sme nedostali to, o čom sme tak presvedčilo hovorili. Často sme v rozpakoch, keď sa nás niekto spýta, kde je to, čo čakáme. Boli sme sklamaní a mali by sme byť radi, že sa na to už zabudlo. Cítime sa trocha zahanbení z nášho predošlého entuziazmu a neradi o tom hovoríme. Ale nič z toho neplatí v súvislosti s ´blahoslavenou nádejou´ ktorá príde so skúsenosťou ospravedlnenia vierou." (EGW, RaH 24.6.1902)
"Náš Spasiteľ šiel z domu do domu, uzdravoval chorých, utešoval žalostiacich, pomáhal sužovaným, prinášal pokoj zúfalým. Bral na ruky malé deti a požehnával im. Unaveným matkám hovoril slová nádeje a radosti. S nevyčerpateľnou láskou a nehou sa dotýkal akéhokoľvek ľudského trápenia a nešťastia. Nedotýkal sa ľudí kvôli sebe, ale kvôli druhým." (GW 188)
1. Aj keď sa určite nebojíme hovoriť iným o nádeji, ktorú máme, ako nás môže pocit zodpovednosti za iných motivovať k svedeckej službe? Mal by sa na našej motivácii podieľať aj strach?
2. Nájdeš príklady zo života cirkvi, keď kvôli prílišnému zaneprázdneniu dočasnými potrebami ľudí strácame zo zreteľa základný cieľ nášho poslania?
Nádej nás motivuje k aktívnej svedeckej službe - kážeme nielen o blízkom príchode Ježiša Krista, ale o celom posolstve nádeje - Božom evanjeliu. Na našej ceste sa vždy nájdu prekážky. Ustavične čelíme nebezpečenstvu, že zabudneme, čo je naším skutočným cieľom. Tomuto reálnemu nebezpečenstvu sa vyhneme len vtedy, ak svoj zreteľ upriamime na cieľ našej viery.