Biblické úlohy
Biblické úlohy
Hovoríme, že máme nádej. Čo je však tou nádejou? Aké to má dôsledky? Čo to znamená? Čo je zárukou našej nádeje?
Aj keď sa v tomto živote tešíme z mnohých dobrých vecí a máme veľkú radosť z dosiahnutých výsledkov, je to vždy dočasné a poznačené zlom. Bolesť, strach a trápenie neobídu nikoho, ba ani tých najšťastnejších. Mnohých akoby problémy, bolesť a starosti v živote priam prenasledovali.
Našou veľkou nádejou je, že tento život nie je všetko, čo máme. Či nás stretne dobro alebo zlo, či trvá dlho alebo krátko, či prežívame smútok alebo radosť - naša pozemská púť je len akýmsi bolestivým záchvatom v porovnaní s tým, čo nás čaká na konci.
To je istota nádeje. Je taká silná, že dokáže zmeniť spôsob nášho života.
V tomto týždni si pripomenieme niekoľko osobností z dejín, život ktorých sa v mnohom ani nemusí líšiť od nášho, pretože aj oni, podobne ako my, čelili skúškam, bolesti a smrti. Ich nádejou však bolo, že po všetkom trápení ich čaká niečo úžasné. Ak nás táto nádej nezmení, je pre nás úplne bezcenná.
Francúz Blaise Pascal napísal: "Človek nepotrebuje mimoriadne duševné schopnosti, aby si uvedomil, že v tomto živote neexistuje pravda a spoľahlivé uspokojenie, že všetky naše radosti sú len márnosť, naše trápenie je nekonečné a že v každej chvíli nás ohrozuje smrť...
"Premýšľajme o tom a potom povedzme, či nie je nepochybne jedinou dobrou vecou v živote nádej na iný život a že šťastní budeme len vtedy, keď sa k nemu priblížime." (Pensées, Dr. A. J. Krailsheimer)
Annie Smithová, sestra Uriaha Smitha, patrila k tým, ktorí v roku 1844 očakávali príchod Ježiša Krista. Prežila veľké sklamanie a nechala náboženstvo. Po určitom čase sa však pripojila k adventistom, ktorí zachovávali sobotu. Pomáhala pri vydávaní brožúr a letákov. Túto prácu uprednostnila pred dobre plateným učiteľským povolaním. Pravdepodobne prežila sklamanie v láske. Keď mala 27 rokov, zomrela na tuberkulózu.
Smutný a ťažký život? Možno. Z nášho obmedzeného pohľadu sa nám to aspoň tak zdá. Na druhej strane však Annie napísala mnoho piesní a básní, ktoré zachytávajú istotu jej nádeje - živej nádeje, ktorá prekračuje prah života, ktorý nám tento hriešny svet ponúka.
"Ako pútnici v tomto temnom údolí hriechu
stretávame utrpenie, nenávisť a posmech.
Kým sa nevráti náš Kráľ,
aby vzal svojich zajatých vo vyhnanstve domov,
prechádzame bránou smrti.
Čo môže povzniesť nášho ducha?
Len táto požehnaná nádej."
Verš, ktorý ju inšpiroval k týmto slovám, nachádzame v Tít 2,13: "Očakávajúc blahoslavené splnenie nádeje a zjavenie slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista."
Deň pred svojou smrťou si Annie napísala svoj epitaf: "Túžim odpočívať v tíšine hrobu, kým Ježišove kroky neožiaria jeho temnotu. Zomieram v nádeji, že sa čoskoro opäť stretnem s priateľmi, ktorých milujem. Potom s Ním budem kraľovať naveky."
James White poukázal na blahoslavenú nádej, keď písal priateľovi, ktorému zomrela manželka.
"Čo mám povedať, aby som ťa potešil a vrátil radosť tvojej ubolenej duši? Pripomeniem ti kráľovstvo nesmrteľnej slávy, keď Ježiš príde a vzkriesi tvoju drahú manželku; ak zostaneš verný až do jeho príchodu, teba a tvoje deti premení. Prosím, aby si svoj zrak uprel na túto krásnu nádej."
James chcel povedať, že bez ohľadu na to, aké sklamanie, žiaľ, nešťastie alebo trápenie prežívaš, nevzdávaj sa, neprestaň dúfať, neprestaň dôverovať, neprestaň veriť, pretože keď čo len chvíľu prestaneš, si v nebezpečenstve, že všetko bolo zbytočné. A Boh predsa určil, že záver všetkého bude taký nádherný, dokonalý, šťastný a harmonický, že sa sotva odvážime predstaviť si ho. Radí nám, aby sme sa nenechali ovládnuť náladami, pocitmi, ale držali sa jasných Božích zasľúbení, ktoré nemôžu sklamať. Božie prísľuby, spečatené Ježišovou krvou, hovoria, že budeme opäť žiť vo svete, kde už nebude nič z toho, čo robí tento život taký ťažký a bolestivý.
José, adventista z Guatemaly, o svojej nádeji hovorí: "Už dlho verím, že Ježiš príde. Doteraz som neprestal dúfať. Viem, že Ježiš príde vo svoj čas. Myslím na to každé ráno a každý večer pri modlitbe. Keď som niekedy zmalomyseľnený, premýšľam o Ježišovom vzkriesení a držím sa zasľúbenia, že tak, ako on bol vzkriesený z mŕtvych, jedného dňa budem aj ja. V čo iné by som dúfal a čím by som potešoval iných? Najdôležitejšie je, že táto nádej dáva teraz môjmu životu zmysel. Máme uvažovať, čítať si a učiť sa z Biblie, aby keď Ježiš príde, mohli sme byť s ním spolu šťastní naveky. Nádej je taká normálna vec, ale veľmi dôležitá."
Lena, dospievajúce dievča z Rumunska, opisuje svoje pocity z objavenej nádeje takto: "Nikdy predtým som nevedela, že Boh príde opäť na túto planétu osobne. Pri pomyslení na to som sa v prvej chvíli vyľakala. Teraz však viem, že príde, aby si tých, ktorých miluje, vzal k sebe domov. Keď myslím na ten deň, som šťastná. Všetkým svojim priateľom rozprávam, že aj pre nich to bude tá najlepšia vec na svete. Ďakujem Ježišovi za to, že mám takú veľkú vieru, nádej a lásku."
Viera, nádej a láska určujú ráz nášho vnútra; ovplyvňujú rozhodnutia nášho srdca a stav našej mysle. Nie sú niečím prirodzeným. Dostávame ich výlučne od Boha, ktorý nám ich nevnucuje, ale ponúka všetkým, ktorí sú ochotní prijať ich. Musíme sa dennodenne podriadiť Pánovi, ktorý nám môže dať nádej, čo sa prejaví vo viere a láske. Aby sme túto nádej mali, musíme si ju prisvojiť a zosobniť; čerpať z nej pokoj, šťastie a pochopiť jej zmysel. Len tak nastane v našom živote dramatická zmena; len tak oceníme nádej, ktorú v Ježišovi máme.
"To je tá ´živá nádej´, že Ježiš Kristus nás vzkriesi z mŕtvych. Nie je v nej pochybnosť alebo neistota. Kresťanská nádej nie je neurčitá túžba po niečom, čo sa týka hmlistej a neistej budúcnosti, ale pevné držanie sa toho, čo je a čo príde. Nie je to len ´väčšia nádej´, ale najväčšia, pretože sme sa naučili veriť, že Božie milosrdenstvo spočíva na nás podľa toho, ako naň očakávame. Oplývajme teda neustále touto nádejou." (EGW, RaH, 24. 6. 1902)
"Sme radi, že náš Pán, v ktorého veríme a ktorému dôverujeme, sa čoskoro vráti na zem pre svoj čakajúci ľud. Potom budeme navždy s ním, naším láskavým Vykupiteľom. Už viac nebude hriechu, ktorý by nás odlúčil od Boha. Potom sa stretneme so svojimi drahými, ktorých sme stratili a nikdy sa s nimi už nerozlúčime. Večný život, večný domov v kráľovstve nášho Boha! ´Blahoslavená nádej!´
Ako veľmi túžime byť už tam! Sme unavení hriechom, pokušením, únavou, bolestnými sklamaniami, odlúčením, slzami a hriechom narušenej zeme. Chceme sa vrátiť domov do Otcovho domu." (J. M. Hopkins; RaH, 13. 5. 1920)
1. Aký význam má pre teba nádej a zasľúbenie Kristovho návratu? Hore uvedený citát od E. Whiteovej je z listu, ktorý písala svojim deťom. Ako by si sa o svoju nádej na Kristov príchod podelil s niekým, koho máš rád a na kom ti záleží?
2. Všimni si, s akou istotou to E. Whiteová hovorí. Na čom sa táto jej istota zakladá? Čo môžeme urobiť, aby sme získali rovnakú istotu?
Žiť s nádejou znamená urobiť ju stredobodom. Nádej ako perspektíva do budúcnosti je veľmi dôležitá; dáva životu zmysel a cieľ. Hovorí nám, kam spejeme, dodáva nám istotu pri uskutočňovaní zmien a vedie nás k tomu, aby sme pomáhali tým, ktorí sú okolo nás.