Biblické úlohy
Biblické úlohy
V prvých dvoch úlohách sme študovali tému nádeje v Starej zmluve. Zistili sme, že nádej bola založená nielen na Bohu, ale aj na zasľúbeniach o Mesiášovi a jeho príchode. Nádej v Starej zmluve bola adventnou nádejou, a je zrejmá aj v Novej zmluve. Témou tejto úlohy je nádej na jeho návrat, ako ju opäť získali tí, ktorých vykúpil pri svojom prvom príchode.
Po ére prvokresťanskej cirkvi adventná nádej zjavne oslabla, ocitla sa v stojatých vodách viery. Keď bola cirkev oficiálne uznaná, nádej akoby ustúpila do pozadia. Stále viac a viac ju nahrádzala viera, že po smrti duša vystupuje do neba.
Vznikali rôzne hnutia, ktoré chceli opäť poukázať na biblickú perspektívu nádeje. Aj tieto hnutia však boli unášané prúdom politických pomerov a rôznych extrémov. Veľké prebudenie adventnej nádeje nastalo až v rokoch 1830-1840. V tejto úlohe budeme hovoriť o dôležitosti tejto nádeje pre našu vieru.
Možno sa to zdá trochu nepochopiteľné, ale niekedy akoby sme zabúdali na to, že pri druhom príchode sa vráti samotný Ježiš Kristus. Najdôležitejšie však je, že vtedy sa nevráti niekto, koho nepoznáme. Naopak, je to návrat nášho "Pána Ježiša" (Sk 15,11), nášho "dobrého pastiera" (Ján 10,11), "Pôvodcu a Dokonávateľa našej viery" (Žid 12,2) a toho, ktorý nás nazval svojimi "priateľmi" (Ján 15,15). On je ten, kto sa vráti.
Božie slovo je úplne jasné. Či to hovorí sám Ježiš, alebo Pavel, Peter či Ján, všetci zvestujú tú istú pravdu - Pán Ježiš Kristus sa vráti.
Mnohí súčasní teológovia odmietajú, že druhý príchod a Ježišov prísľub viditeľného návratu môže byť doslovná udalosť. Jeho slová vysvetľujú rôznymi spôsobmi, ktoré môžu znamenať všetko ostatné, len nie presne to, čo Ježiš povedal - že to bude doslovné, hmotné zjavenie z neba, ktorým sa ukončia dejiny sveta. Niektorí tvrdia, že Ježiš nikdy nepovedal, že sa vráti; iní zas, že učeníci nepochopili správne jeho slová. Ďalší trvajú na tom, že aj keď povedal, že sa vráti, zrejme sa pomýlil alebo tým myslel nejaký neviditeľný príchod v Duchu, a nie príchod doslovný.
Sám Ježiš jasne hovoril nielen o tom, že sa vráti, ale aj o tom, ako sa vráti. Prečo sa potom stretávame so skepticizmom aj medzi tými, ktorí tvrdia, že veria tomu, čo je napísané v Biblii? Príčiny sú rôzne, no jedna z nich je, že žijeme vo veku racionalizmu, vedy a empirických dôkazov. Inými slovami, ak sa to nedá otestovať v laboratóriách alebo rôznymi vedeckými nástrojmi podľa prísnych pravidiel vedeckej metodológie, budú to radšej považovať za mýtus dokonca aj tí, ktorí sa považujú za kresťanov. Okrem toho, nič podobné, čo Ježiš povedal o svojom návrate, sa v dejinách tohto sveta ešte nestalo, tak prečo by mal niekto veriť, že sa to stane v budúcnosti?
Zo všetkých dôvodov, pre ktoré kresťania môžu veriť veľkej nádeji o druhom príchode, nie je nič lepšie než to, čo sa stalo pri prvom príchode. Prvý príchod je zárukou druhého príchodu.
Napokon, aký význam by mal prvý príchod, keby nebol druhý? Aký zmysel by mala Kristova smrť na kríži, keby neviedla ku vzkrieseniu z mŕtvych a nesmrteľnosti? Byť ospravedlnený a vykúpený - nemá to azda nijaký súvis s nádejou a prísľubom Kristovho návratu?
Je pravda, že Ježiš nám nechal dobrý príklad. Ale dobrým príkladom nám bol aj Martin Luther King, Matka Tereza alebo Mahátma Gándhí. Dobrý príklad nám však nestačí. Potrebujeme Spasiteľa, ktorý zomrel za nás, aby sme mohli byť ospravedlnení a vykúpení. Nestačí, že nám niekto povie nastaviť aj druhé líce, ísť aj ďalší kilometer alebo milovať aj nepriateľov. Potrebujeme niekoho, kto môže zobudiť naše suché kosti z hliny (Iz 26,19), kto oblečie našu smrteľnosť do nesmrteľnosti (1 Kor 15,53) a kto zmení našu porušenosť na neporušenosť. Martin Luther King, Matka Tereza ani Mahátma Gándhí to urobiť nemôžu. Dokáže to len Ježiš, a pri svojom druhom príchode to aj urobí. Vtedy sa všetko to, na čo teraz upierame svoju nádej, stane skutočnosťou; naplnia sa zasľúbenia, ktoré Boh dal.
Radi hovoríme, že Kristus dokonal svoje dielo na kríži. V istom zmysle áno, ale zároveň musíme pripomenúť, že nič nie je ukončené, kým všetci vykúpení nebudú odiati nesmrteľnosťou tam, kde už hriech nikdy nepovstane. Potom bude všetko raz a navždy dokonané. To je naša veľká nádej, ktorá dáva zmysel všetkému, čomu veríme. Dobrou správou je, že záruku druhého príchodu máme v tom, čo pre nás Ježiš urobil pri svojom prvom príchode.
Nemôžeme byť sklamaní, pretože o tejto nádeji nás uistil sám Boh. Neexistuje nič v tomto svete ani v budúcom, na čo sa môžeme spoľahnúť, s výnimkou jeho kríža. Takzvaná nádej v niečo, čo nie je v ňom, sa určite zmení na sklamanie. No nádej v to, čo je v ňom a s ním, sa naplní s takou istotou, ako je isté, že on žije." (EGW, Review and Herald, 24.6.1902)
Určite si spomínate na chvíle, keď ste prežívali nejaké sklamanie. Opustili vás priatelia. Ten, komu ste dôverovali, zlyhal. Je to smutné, no takéto skúsenosti sú bežné. Ak sa však spoliehate na Boha, vaša dôvera sa upiera správnym smerom, pretože Boh je úplne dôveryhodný.
Ježiš Kristus sám povedal: "Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte aj vo mňa!" (Ján 14,1)
Podobne aj Pavel upriamuje pohľad zboru v Ríme na dôveryhodného Boha, ktorý je zdrojom nádeje: "Boh však nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste sa mocou Ducha Svätého rozhojňovali v nádeji." (Rim 15,13)
Boh nás stále znovu uisťuje o existencii budúceho života a o vzkriesení z mŕtvych. Aj pri pohrebných slávnostiach hovoríme o tejto nádeji: "V istote nádeji vzkriesenia k večnému životu v našom Pánovi Ježišovi Kristovi... vkladáme toto telo do zeme, hlinu do hliny, popol do popola, prach do prachu." (The Book of Common Prayer)
V roku 1516 Sir Thomas More písal o istom národe, kde bola nízka kriminalita a kde neboli chudobní. V tejto nádhernej krajine mal každý dosť práce, chorí mali primeranú starostlivosť, mestá boli dokonale naprojektované a krásne vystavené, ľudia sa tešili absolútnej náboženskej slobode. Najväčším potešením pre tých, čo v tejto krajine bývali, bolo robiť dobre iným.
Meno tejto krajiny? Utópia, čo znamená nereálna, neuskutočniteľná predstava.
Thomas More vedel, čo robí a svoj ostrov fantázie pomenoval Utópia, pretože taký (od pádu do hriechu) nikdy neexistoval a kým sa Pán nevráti, ani existovať nebude.
Aj keď je prirodzené, že ľudia majú túžia po niečom lepšom, v Písme nenachádzame nijaký prísľub podobnej "utópie" pre tento svet, aspoň nie skôr, kým sám Boh radikálne nepretvorí nebo a zem pri Kristovom návrate. Ježiš vo svojej známej reči u Mat 24 vykresľuje taký obraz ľudstva, ktorý pochováva všetky utopistické predstavy a fantázie.
"Viera v Ježiša Krista bez očakávania jeho parúzie (gr. - druhého príchodu) je dôkazom, že človek nie je spasený a toto zasľúbenie neberie vážne. Kresťanská viera bez očakávania parúzie sa podobá rebríku, ktorý nikde nevedie a končí sa v prázdnote." (Emil Brunner)
Z Novej zmluvy vieme, že apoštolovia a prvokresťanská cirkev sa skutočne tešili a intenzívne očakávali skorý príchod Spasiteľa. To, že Ježiš dlho neprichádzal, spôsobila, že táto nádej pozvoľne slabla.
Onedlho táto živá túžba a požehnaná nádej zomrela celkom. V polovici druhého storočia nádej na Kristov návrat zanikla ako polozabudnutý sen. Vo štvrtom storočí sa stala akousi zastaralou súčasťou viery, ktorá nemala žiadny vplyv.
Mnoho problémov spôsobili v tom čase dva myšlienkové prúdy: grécka filozofia a židovské očakávania.
Grécka filozofia so sebou priniesla vieru v nesmrteľnú dušu. V spojení s kresťanstvom vytvorila predstavu duše, ktorá po smrti odlieta do neba. Azda to bola útecha pre martýrov. Možno, že večné kráľovstvo sa zdalo byť trochu bližšie, možno to len vyhovovalo vtedajším predstavám a očakávaniam (pre Grékov bola predstava vzkriesenia neprijateľná, pretože telo bolo zlé). V každom prípade, Kristov slávny návrat sa premenil na dušu letiacu do neba...
Aj židovské očakávania mali svoj podiel na pochovaní adventnej nádeje. Nádej na pozemské kráľovstvo Mesiáša a zvrchovanosť Izraela v spojení s kresťanskou nádejou vytvorili tzv. millerianizmus - príchod Kristovho tisícročného kráľovstva na zem, kedy sa naplnia túžby všetkých verných. S týmto názorom, podobne ako aj s gréckou filozofiou, sa môžete stretnúť aj dnes.
Ak je akýkoľvek pokus o vytvorenie "utópie" tu na zemi odsúdený k zániku, znamená to, že by sme sa ani nemali pokúsiť uľahčiť svoj alebo údel svojich priateľov?
Adventná nádej je sústredená na "toho istého Ježiša". Je to pre nás uistením, že nech sa deje čokoľvek, máme záruku, že Pán, ktorého milujeme, nás zachráni a spasí. Pokiaľ ide o naplnenie Ježišových zasľúbení, môžeme mať absolútnu istotu.