Biblické úlohy
Biblické úlohy
Nádej nie je len abstraktná vec, filozofický alebo teologický koncept, ktorý existuje vo forme veľkolepých univerzálnych princípov. Nádej je niečo konkrétne a hmatateľné, niečo, čo sami môžeme okúsiť a prežívať, alebo čo môžeme vidieť vo vlastnom živote alebo v živote druhých. Veď prečo by sa inak volala nádejou?
Starozmluvné dejiny sú veľmi poučné, pretože v nich vidíme nádej, ktorá sa stala skutočnosťou; vidíme ako Boh dáva ľuďom dôvod mať nádej, a to aj zúfalých situáciách.
Táto úloha predstavuje rôzne príklady nádeje, ako je vyjadrená v životoch a skúsenostiach tých, ktorí sú predstavení v Starej zmluve. Začína sa Nóachom a Abrahámom, potom prechádza izraelskými dejinami a sleduje významné zasľúbenia prorokov o novom nebi a novej zemi.
Stará zmluva svedčí o nádeji práve tak ako Nová zmluva. Nádej predstavená v Starej zmluve nachádza naplnenie v Novej zmluve. Novozmluvné zasľúbenia by bez Starej zmluvy nemali veľký význam.
Vidíme, že nech je situácia akákoľvek, Boh môže dať ľuďom nádej. Dokonalá nádej prichádza jedine prostredníctvom života a služby Ježiša Krista, ktorý je naplnením všetkých zasľúbení o nádeji, ktoré nachádzame v Biblii.
Aj keď je tento záznam veľmi stručný, hovorí veľa. Všimnite si zvlášť piaty verš, ktorý opisuje morálny stav ľudstva. V hebrejčine čítame poslednú časť tohto verša asi takto: "A celý spôsob myslenia jeho srdca bol len zlý každý deň." To znamená, že myšlienky človeka neboli zlé iba čiastočne; boli zlé úplne a celý čas. Podobne aj 1 Moj 6,11.12 hovorí o tom, že porušené bolo nielen myslenie človeka, ale aj jeho konanie. O tom, čo presne znamená výraz "každé telo bolo porušilo svoju cestu na zemi", existujú rôzne dohady. Jedno je však isté - nastala situácia, ktorá sa už nedala napraviť.
Aká nádej zostala pre obyvateľov sveta, ktorého Stvoriteľ povedal, že nielen ľutuje, že ich stvoril, ale že ich aj všetkých vyhladí? Hrozba globálneho otepľovania alebo nukleárny Harmagedon nechávajú aspoň akú takú nádej, že niekto z ľudí môže prežiť. V tomto prípade však sám Boh hovorí, že zničí všetko - každého človeka a každé zviera. Zdalo by sa, že nikto nemá nádej.
A predsa, ten istý Boh, ktorý ponúkol nádej Adamovi a Eve, ponúkol tiež nádej nešťastnému predpotopnému svetu. Táto nádej prišla prostredníctvom korábu, ktorý Boh prikázal Nóachovi postaviť. Inými slovami, nezáleží na tom, v akej zúfalej situácii sa človek ocitol, ani na tom, aké to malo mať drastické dôsledky, Pán vždy ponúkol ľuďom nádej.
Zdá sa, že z potopy sa ľudstvo vôbec nepoučilo. 1 Moj 11,2 hovorí, že "na východe sa ľudia pohli". Nie je to len historický, ale aj teologický údaj. "Východ" v Biblii môže predstavovať duchovné odcudzenie a odlúčenie od Boha. Adam a Eva odišli zo záhrady Eden, miesta, kde sa stretávali s Bohom a vybrali sa, podľa všetkého, na východ od záhrady. (Od východnej strany záhrady totiž Boh postavil anjelov s plamenným mečom, aby sa nemohli vrátiť späť - 1 Moj 3,24.)
Príbeh Babylonskej veže takisto hovorí, že ľudstvo bolo morálne a duchovne zdegenerované do tej miery, že sa pokúsili vzdorovať Bohu. Aj keď im Hospodin tým, že zmiatol jazyky, prekazil realizovať ich plány, nič tam nečítame o pokore alebo ľútosti z ich strany. Ľudské pokolenie sa opäť ocitlo v hriechu, modlárstve a odpadnutí.
Boh ich napriek tomu nenechal bez nádeje. Prečítaj si 1 Moj 12,1-3. Aj keď Boh zasľúbil, že požehná Abrama a urobí ho veľkým národom, toto požehnanie nepatrilo len jemu - "...a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme". (1 Moj 12,3) Nádej bola určená pre všetkých.
"Hebrejský výraz preložený v tomto prípade ako zem (adamah), znamená v podstate pôdu, hlinu... Bola to ´pôda´, ktorá bola po páde do hriechu zlorečená, a z ktorej bol na počiatku človek sformovaný. Táto kliatba prišla pre nevernosť jedného človeka, a teraz všetky čeľade ´zeme´ budú požehnané poslušnosťou jedného človeka, ktorý bol nájdený verný. Ako jeho duchovné potomstvo majú dnes kresťania podiel na požehnaní udelenom Abramovi. (Gal 3,8.29) Toto požehnanie mu nakoniec umožní spojiť rozdelené čeľade zeme a strašnú kliatbu vyrieknutú nad pôdou pre hriech zmeniť na požehnanie pre všetkých. Všetky ďalšie zasľúbenia dané patriarchom a Izraelovi buď objasňujú alebo rozširujú zasľúbenie spasenia ponúkané celému ľudskému pokoleniu, ktoré bolo prvýkrát dané Abramovi." (1BC 293.294)
Biblia je plná nielen vyjadrení o nádeji, ale aj príkladov naplnenia tejto nádeje. Hovorí o potrebách človeka a o Božej ochote reagovať na tieto potreby u tých, ktorí mu to dovolia. Biblia svedčí o Božom pôsobení v prospech jeho ľudu, nech sa nachádzal v akejkoľvek situácii.
Napríklad, patriarchovia mali nádej na návrat do krajiny svojich otcov (1 Moj 48,21); hebrejskí otroci dúfali, že budú vyslobodení z otroctva (2 Moj 2,23-25); Mojžiš a vyslobodení otroci mali nádej na zasľúbenú zem (5 Moj 34); Izrael za sudcov, a neskôr aj za kráľov, túžil po odpočinku a pokoji (1 Par 22,9); Jób mal nádej na osobné vzkriesenie a stretnutie so svojím Vykupiteľom (Jób 19,25-27); žalmista s nádejou hľadel na Jeruzalem (Ž 122); proroci túžili vrátiť sa domov z Babylona (Dan 9,1.2) a ich nádej sa rovnako upierala k novému nebu a novej zemi. (Iz 65,17)
Boh dával svojmu ľudu zasľúbenia, ktoré boli často závislé od jeho konkrétnej situácie (zasľúbenia, v ktoré dúfal Abram, neboli presne tie isté, o ktoré sa opieral Daniel). Nech však šlo o akékoľvek zasľúbenia, nádej Izraela nespočívala na ničom inom než na viere v tieto zasľúbenia, nech boli vyslovené kedykoľvek. To je dôvod, prečo je nádej témou celej Starej zmluvy; Hospodin totiž neustále obnovoval svoje zasľúbenia pre svoj ľud. Dokonca aj pri tých najtvrdších hrozbách im ustavične ponúkal nádej a zasľúbenie vyslobodenia. Kde je viera v Boha a jeho zasľúbenia, tam je nádej; kde je nedostatok viery, chýba aj nádej. Je to jednoduché. To znamená, že všetka ich nádej - či už na zasľúbenú zem, na slobodu, odpočinok, pokoj, obnovu, Jeruzalem alebo spasenie - nie je ničím iným než nádejou v Boha. Je to dôležitá starozmluvná téma, ktorá tvorí základ nádeje nielen pre Izrael, ale aj pre všetkých nás.
Včera sme hovorili o tom, že nádej Izraela, starozmluvná nádej (a napokon aj naša) bola jedine v Bohu. Ak nádej prichádza jedine od Hospodina, potom nemôže vyvierať z niečoho, čo by národ mohol urobiť sám, aj keď žije v dobrej viere, že robí to najlepšie. Túto nádej môže naplniť len Boh. Nedeje sa to vtedy, keď sa Izraelu konečne podarí prísť k Bohu, ale keď Boh prichádza k Izraelovi, čo robil nespočetnekrát, no najjasnejšie a definitívne v službe Ježiša, Mesiáša. Starozmluvná nádej je vlastne adventná nádej - nádej, že Boh príde k svojmu ľudu.
Napríklad mesiášske zasľúbenie z Iz 7,14. Izrael sa nachádza v zúfalej situácii. Dvaja nepriateľskí králi zaútočili na Jeruzalem. Aby získal nejakú božskú pomoc, obetuje kráľ vlastného syna ako obeť cudzím bohom. Vtedy prichádza ku kráľovi Achazovi prorok Izaiáš a sľubuje mu, že Boh vyslobodí Jeruzalem. Kráľ Achaz to však zavrhne. (v. 12) Prorok Izaiáš potom vyslovuje najkrajšie proroctvo o príchode Mesiáša.
Existuje veľa teologických úvah a dohadov, pokiaľ ide o čas a povahu tohto mesiášskeho proroctva, ktoré sa naplnilo až o takmer osem storočí. Prečo dal Boh Achazovi zasľúbenie o tom, čo sa bezprostredne netýkalo vojenského ohrozenia jeho národa, ktoré ho v tom čase trápilo?
Zdá sa, že Boh chcel, aby Achaz pochopil, že všetky ľudské pokusy o oslobodenie zlyhajú a jeho jedinou nádejou je spoliehať na Pána Boha, ktorý stvoril nebo a zem. Nič, čo kráľ mohol urobiť sám alebo s celým národom, mu nemohlo priniesť vytúžené oslobodenie. Museli sa spoľahnúť jedine na Pána. Stará zmluva nás učí, že táto nádej, aj keď sa s ňou stretávame v rôznych súvislostiach, je mesiášskou nádejou a všetko, čo Boh robí teraz pre nás je len akýmsi "typom" (predobrazom) konečného vyslobodenia, ktoré uskutoční Mesiáš. Jedinou nádejou Izraela je ten, ktorý k nemu prichádza - Mesiáš.
Ako kresťania veríme, že všetky starozmluvné zasľúbenia sa naplnili v Ježišovi z Nazareta. Naňho sa vzťahovali starozmluvné predpovede a symboly. Čo je však tou nádejou? Čo vlastne Ježiš ako dlho očakávaný Mesiáš, túžba vekov, urobil, že sa stal základom každej nádeje?
V prvej úlohe sme si pripomenuli, že ľudstvo sa neposlušnosťou odlúčilo od Boha. Ježiš, Mesiáš, prišiel, aby svojím životom a smrťou túto trhlinu napravil a ľudstvo uviedol opäť do súladu s Bohom. Svojou službou Ježiš vyriešil dilemu smrti - každému dal možnosť mať večný život bez ohľadu na to, čo sa teraz stane s jeho telom. Nádej, ktorú dal svojím prvým príchodom, keď niesol odplatu za naše hriechy, prinesie ovocie pri druhom príchode, keď smrť - ako dôsledok hriechu - bude navždy porazená.
Môžeme sa spoliehať na veľa vecí, ale všetko to, na čo sa spoliehame - ak je to z tejto zeme -vezme smrť späť do zeme. Ježiš nám však ponúka niečo, čo je mocnejšie. Naopak, čo dáva Boh v Ježišovi Kristovi, trvá naveky.
"V Písme sú o príchode Zasľúbeného jasné a podrobné svedectvá. Už Adam dostal prísľub, že príde Vykupiteľ. A rozsudok nad satanom: ´Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu´ (1 Moj 3,15), bol pre našich prarodičov prísľubom, že v Kristovi príde vykúpenie.
Abrahám dostal zasľúbenie, že Spasiteľ sveta príde z jeho pokolenia: ´V tvojom potomstve požehnané budú všetky národy zeme.´ ´Nehovorí: A potomkom, akoby šlo o mnohých, ale o jedného: A tvojmu potomstvu, a ním je Kristus.´ (Gal 3,16)
Mojžiš skôr ako ukončil v Izraeli svoje vodcovské a učiteľské poslanie, jasne predpovedal príchod Mesiáša. Zhromaždenému zástupu Izraela oznámil: ´Hospodin, tvoj Boh, vzbudí ti proroka, ako som ja, z tvojho prostredia, spomedzi tvojich bratov, toho poslúchajte.´ Mojžiš ubezpečil Izraelcov, že toto mu zjavil sám Boh, keď bol na Chórebe: ´Spomedzi ich bratov vzbudím proroka, ako si ty, a vložím svoje slová do jeho úst, i bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem.´ (5 Moj 18,15.18)" (SA 135.136)
Po tom, čo bol nad francúzskym úradníkom, ktorý zavraždil akéhosi Araba na horúcej alžírskej pláži, vynesený rozsudok - skrátiť o hlavu na verejnom námestí v mene francúzskeho ľudu, kaplán vstúpil do cely odsúdenca. Meursault mu bez akýchkoľvek okolkov povedal, že v Boha neverí. Kaplán ho prosil, aby ešte porozmýšľal a spýtal sa ho, či už premýšľal, čo bude potom, keď zomrie. "Áno," odpovedal Meursault.
Keď mu kaplán povedal, že sa bude zaňho modliť, Meursault ho chytil za golier a začal kričať, že všetky kaplánove nádeje a istoty nie sú hodné ani jediného vlasu na hlave ženy. Veď každý človek, aj tento kaplán, je odsúdený na smrť a preto mu nezáleží na tom, kedy a ako zomrie.
"Zomrieme všetci, tak aký je v tom rozdiel? Žiadny," skríkol Meursault - či bol nevinný alebo vinný, či bol ženatý alebo mal priateľov - na tom vôbec nezáleží!
Táto scéna z knihy Alberta Camusa, Cudzinec (The Stranger) odhaľuje pocity človeka, ktorý žije bez nádeje. Na základe toho, čo sme študovali v prvých dvoch úlohách, čo by si povedal Meursaultovi, keby si bol kaplán a chcel mu dať nádej?
V celej Starej zmluve sa stretávame s prísľubom nádeje, ktorú môžeme mať v Ježišovi Kristovi. Táto nádej nie je v skutočnosti ničím iným, len privlastnením si zasľúbení uvedených v starozmluvných Písmach.