Len čo človek potreboval nádej, dostal ju. Bez nej by prežíval len bolesť, trápenie a zúfalstvo, ktoré by sa končilo nezmyselnou smrťou bez akéhokoľvek zasľúbenia. To je dôvod, prečo Boh zasiahol. Len on mohol zachrániť ľudstvo pred bezcitnou a krutou beznádejou, ktorá dolieha na všetky hriešne bytosti vo vesmíre.
Nádej je základnou ľudskou potrebou, podobne ako dýchanie. Všetci máme nádej - možno neočakávame všetci to isté, možno to nie je vždy to najlepšie - ale jednako všetci čosi očakávame. Musíme. Inak by sme nemohli žiť na tejto zemi, sú bolesť, utrpenie, strach, smrť a neistota súčasťou života.
V tejto úlohe sa však vrátime do čias, keď nádej ešte nebola, pretože ju človek nepotreboval. Len čo sa ukázala jej potreba, nádej prišla. Preto je nádej súčasťou evanjelia. Z lásky k ľuďom Boh obnoví všetko, čo narušil a zničil pád človeka do hriechu. Prvé kapitoly knihy Genesis (1 Moj) opisujú stvorenie, posledné kapitoly Zjavenia ukazujú na znovustvorenie všetkého, čo hriech pokazil. (Zj 21,1)
S nádejou upierame svoju pozornosť nielen na toto nové stvorenie, ale aj na zasľúbenie - zárukou ktorého je Ježišova zmierujúca smrť - že sa sami staneme jeho súčasťou.
Kniha Genesis stručne opisuje stvorenie zeme a života, vrátane človeka. Jedna myšlienka vystupuje v tejto správe do popredia - Boh hodnotí svoje stvorenie sveta, aj tých, ktorí v ňom mali bývať.
My, ktorí sme sa narodili v hriechu, ktorí sme ním zaplavení na každom kroku, si sotva vieme predstaviť život na zemi, keď hriech, smrť, choroby, strach a odcudzenie neexistovali. V dnešnom svete je to všetko také bežné. Adam a Eva žili v ovzduší dokonalého súladu so svojím Stvoriteľom a zákonmi jeho stvorenia. Nepoznali strach, obavy a neistotu; ba nepotrebovali ani nádej.
Možno sa vám zdá táto myšlienka nezvyčajná. (Žili azda Adam a Eva pred pádom do hriechu bez nádeje?) Predsa však o nej uvažujme: Vo svete, pre ktorý je charakteristická dokonalá zhoda s Bohom, neexistovalo nič, čo by v nich vyvolávalo potrebu nádeje na lepšiu budúcnosť. Napríklad človek, ktorý má silné zdravé pľúca, po nich netúži; túži po nich ten, kto má pľúca oslabené a choré. Človek vždy túži a čaká na niečo, z čoho sa nemôže tešiť v prítomnosti.
Nádej pramení z myšlienky, že to, čo je teraz zlé, sa jedného dňa zmení; že to, čo spôsobuje bolesť a prináša nešťastie a strach, v budúcnosti pominie. Nádej ukazuje na niečo predpokladané a očakávané; niečo, čo situáciu, v ktorej sa teraz nachádzame, zmení k lepšiemu.
Adam a Eva v raji mali všetky svoje potreby naplnené. Nemuseli túžiť po ničom, lebo mali všetko. A tak žili bez nádeje, pretože ju nepotrebovali.
V živote Adama a Evy sa všetko náhle zmenilo. Ako rýchlo stratili raj! Aj keď nevieme, kedy sa objavili prvé dôsledky hriechu, vzhľadom na jeho zákernosť to pravdepodobne netrvalo dlho.
Aj keď vzbura našich prvých rodičov je už minulosťou, ovplyvnila ich prítomnosť aj budúcnosť. Vina, bolesť, neistota a to najhoršie - smrť sa stala súčasťou ich reality. V ich živote sa všetko zmenilo a každý z nás, dokonca aj dnes, pociťuje následky týchto zmien.
____________________________________________________
Na uvedený verš existuje jeden obľúbený teologický výraz - protoevanjelium - "prvá dobrá správa". Kresťanskí aj židovskí bádatelia pokladajú tento verš za prvé zasľúbenie o Mesiášovi, prvé zasľúbenie o vykúpení, prvé zasľúbenie o nádeji tomuto svetu, ktorý ju v tej chvíli tak zúfalo potreboval.
Ako nám tento text predstavuje budúcnosť? Hovorí, že sa začína konflikt, ktorý potrvá až do konca času. Odhaľuje nám tiež, že tento konflikt prebieha medzi dvoma bytosťami.
Čítame tam, že tento konflikt sa nakoniec skončí; netrvá naveky. Hlava hada bude rozmliaždená. Aj keď sa v prípade potomstva ženy hovorí o určitej bolesti, ono napokon vyjde z boja ako víťaz.
"Tento konflikt nebude trvať naveky, pretože jedna z rán je smrteľná. Zápas môže byť dlhý a bolestivý, ale jeho záver, keď bude hlava hada rozmliaždená, bude definitívnym víťazstvom." (Niels-Erik Andreasen) V Edene, keď Boh vyriekol rozsudok nad Adamom a Evou za ich zjavné previnenie, im zároveň dáva nádej do budúcnosti. To znamená, že len čo Adam a Eva potrebovali nádej, Boh im ju dal.
Poznáme niekoľko prípadov, keď si ľudia želali, aby boli ich telá po smrti zmrazené, a tým aby sa na čo najdlhší čas zabránilo rozkladu tkaniva, orgánov a vlastne celého tela. Dúfali, že v budúcnosti veda dospeje k tomu, že ich dokáže oživiť a oni budú môcť žiť večne.
Problém je v tom, že napriek významným úspechom vedy, je tu smrť, ktorá nakoniec pohltí každého navzdory našim najlepším a najtvorivejším snahám dosiahnuť opak. To je dôvod, prečo ľudské riešenie problému smrti zostáva v podstate falošnou, alebo prinajlepšom len dočasnou nádejou.
Keďže naše problémy presahujú ľudské možnosti riešiť ich, naša nádej musí byť v niečom, alebo v niekom mimo nás, v niekom väčšom než sme sami. A tým je, pravdaže, Boh. Samotná existencia Boha však ešte neznamená, že máme nádej. Naopak, azda ešte beznádejnejšou situáciou, než žiť na svete bez Boha, by bolo žiť vo svete, kde by vládol Boh, ktorý by bol zlomyseľný alebo mal s nami zlé úmysly. Našťastie, tak to nie je. Boh tu nielen je, ale je to Boh, ktorý nás miluje. Biblia na mnohých miestach hovorí o jeho láske k nám, o jeho túžbe dať nám niečo, čo sami nikdy nedosiahneme.
Len čo vznikla potreba nádeje, prišla nádej; len čo sa objavil hriech, bol tu Spasiteľ.
Boh stvoril človeka slobodného. Sloboda však znamenala riziko hriechu. Boh však okamžite prišiel, aby problém hriechu riešil, a to napriek veľkej cene, akú ho to stálo.
Človek však, takmer od počiatku, túto nádej zavrhol.
Boh vložil do srdca Adama a Evy nádej, ktorá tkvie jedine v ňom. Nanešťastie, v celých dejinách sa stretávame s tým, že ľudia si vytvárajú vlastné systémy, vlastné chápanie toho, čo nádej je a kde ju možno nájsť. Uvedené verše predstavujú niekoľko príkladov, kde ľudia nádej hľadali; bola to však len malá, alebo žiadna nádej.
"Po vyhnaní z Edenu sa Adamov život na zemi naplnil smútkom. Každý opadávajúci list, každé zviera, ktoré zabil ako obeť, každý pohľad na narušenú prírodu mu živo pripomínali jeho hriech. Strašná bola agónia výčitiek svedomia, keď pozoroval, ako sa všade okolo rozmáha neprávosť. Ako odpoveď na výstrahy počul výčitky, že príčinou toho všetkého je on. S trpezlivou pokorou niesol takmer tisíc rokov trest za previnenie. Ľutoval svoj hriech a dôveroval v zásluhy zasľúbeného Spasiteľa. Zomrel v nádeji na vzkriesenie. Syn Boží vykúpil človeka; a teraz, prostredníctvom diela zmierenia, bola obnovená Adamova prvá vláda." (AH 540.541)
"Pretože človek padol, nemohol zvíťaziť nad satanom svojou ľudskou silou. Z kráľovských nebeských siení prišiel Kristus, aby mu svojou ľudskou a božskou silou pomohol. Kristus vedel, že Adam v Edene môže vďaka svojim skvelým prednostiam odolať satanovým pokušeniam a zvíťaziť nad ním. Vedel tiež, že mimo Eden, keď bol po páde človek odlúčený od svetla a lásky Božej, nedokáže vzdorovať satanovým pokušeniam vo vlastnej sile. Aby dal človeku nádej a zachránil ho od úplného zničenia, sám sa ponížil vezmúc na seba ľudskú prirodzenosť. Svoju božskú moc spojil s ľudskou, aby mohol prísť za človekom tam, kde bol. Pre Adamových padlých synov a dcéry získal silu, ktorú nemohli získať sami - v jeho mene môžu zvíťaziť nad satanovými pokušeniami." (EGW, Confrontation, 45)
1. Prečo má človek sklon spoliehať sa na veci, aj keď mu nemôžu dať tú nádej, ktorú skutočne potrebuje?
2. Aj keď ešte nevidíme definitívne naplnenie nádeje, ktorú máme v Bohu, Boh nám zanechal určité znamenia. Inými slovami, máme túto nádej, pretože veríme, že Boh nás miluje a chce nám dať šťastnú budúcnosť. Čo z toho, čo vidíme, upriamuje našu pozornosť na túto lásku, aj keď na konečné naplnenie nádeje ešte len čakáme?
3. Predstavte si seba v úlohe Adama a Evy, keď ešte nepotrebovali nádej. Skúste napísať ako si asi predstavovali budúcnosť. O svoje myšlienky sa podeľte v triede.
Len čo vznikla potreba nádeje, prišla nádej, pretože len čo sa objavil hriech, bol tu Spasiteľ. Preto nádej, ktorú máme, nás privádza späť na počiatok. Od Edenu až po poslednú noc tejto zeme nám Boh dal dôvod na to, aby sme mali nádej.