Biblické úlohy
Biblické úlohy
Pohrebný pochod pre národ. Tento týždeň začíname pohrebným pochodom pre severné kráľovstvo. V skutočnosti začal znieť už vtedy, keď si Jeroboám urobil zlaté teľatá. Udalosti sa vyvíjali od zlého k horšiemu. Keď nenastane radikálna zmena, je len otázkou času, kedy sa výstrahy Mojžiša a prorokov o nevyhnutných následkoch neposlušnosti stanú skutočnosťou.
To sa aj stalo. Po tragických dvestoročných dejinách (921 - 722 pred Kr.), ktoré sa vyznačovali duchom vzbury, skončil Izrael pod tyranskou nadvládou krutých a nemilosrdných Asýrčanov.
Nie div. Na izraelskom tróne sedelo dvadsať kráľov - každý z nich vládol v priemere asi desať a pol roka. Siedmi z nich, aby dosiahli trón, zavraždili svojich predchodcov. Všetci podporovali modlárske kulty, k panteónu pohanských bohov pridali aj Bála a Aštartu. Nikto z čias Eliáša, Elizea a ďalších prorokov nemôže povedať, že ľud nebol varovaný. Bol, a nie raz; ale neposlúchol.
1. Čo sa stalo za vlády Jehoachaza a Joasa?
2. Čo dokáže s pravdou urobiť čas, keď ľud nie je ostražitý?
3. Čo bolo poslaním Elizea?
4. Aj keď Jehu celkom odstránil uctievanie Bála, ako sa stalo, že sa národ opäť vrátil k modlárstvu?
Prečítaj si verše, ktoré opisujú vládu Jehoachaza a Joasa. Kraľovali po Jehuovi, zakladateľovi ich dynastie, ktorý - aj keď si počínal takmer fanaticky, pokiaľ ide o odstránenie kultu Bála - predsa si len ponechal určitú domácu formu modlárstva. Duchovný úpadok národa pokračoval, čo napokon viedlo k zničeniu severného kráľovstva.
Ako sa to mohlo stať?
Odpoveď nám pomáha nájsť Sokrates vo svojej knihe Republika, kde opisuje "veľkolepý mýtus", historku, ktorá má ľuďom pomôcť prijať ich spoločenské postavenie, nech by bolo akékoľvek. Mýtus hovorí asi toto: Keď Boh stvoril ľudí, niektorých stvoril so zlatom, niektorých so striebrom a niektorých s bronzom. Tí so zlatom ("Strážcovia") tvorili najvyššiu politickú a spoločenskú triedu národa; tí so striebrom ("Pomocné zbory") tvorili nižšiu triedu a tí s bronzom najnižšiu. Keby ľudia tomuto mýtu verili, povedal Sokrates, boli by so svojím postavením v živote spokojní, nech by bolo akékoľvek, pretože to tak určil Boh. Keď sa Sokrata spýtali: Poznáš nejaký spôsob, ako dosiahnuť, aby ľudia tomu uverili? Jeho odpoveď bola jednou z najhlbších odpovedí a zároveň jedným z najdesivejších výrokov v celej antickej literatúre: "Pri prvej generácii sa vám to nepodarí," povedal, "možno až pri druhej alebo pri tých ďalších."
Inými slovami, doprajte nejakej lži alebo mýtu dosť času, a ľudia jej časom uveria.
Vži sa do úlohy Elizea, ktorý bol povolaný k prorockej službe za kráľa Achaba a Jezábel. Eliáš, jeho predchodca, zatiaľ opúšťa scénu na ohnivom voze.
Napriek strašnej morálnej situácii v národe a mnohým protivenstvám zostáva Elizeus verný svojmu povolaniu. "Tak pokračoval Boží muž z roka na rok vo svojej práci; verne slúžil ľudu a v rozhodujúcich chvíľach bol múdrym radcom kráľov. Dlhé obdobie, v ktorom vládcovia i ľud slúžili modlám, zanechalo zhubné stopy; následky odpadnutia boli ešte všade. Napriek tomu sa tu však našli verní jednotlivci, ktorí sa rozhodne odmietli skloniť pred Baalom. Elízeovo úsilie pomohlo mnohým zrieknuť sa pohanstva a radostne slúžiť pravému Bohu. Prorok sa tešil z divov Božej milosti a veľmi túžil získať všetkých úprimne zmýšľajúcich. Všade, kde pôsobil, snažil sa byť učiteľom spravodlivosti." (PK 139)
Čo nám táto scéna naznačuje o tom, aký vplyv mal Elizeus dokonca aj na tých, ktorí ho neposlúchali? Ktoré ďalšie biblické postavy poznáš, ktoré za živa prorokov ignorovali alebo napádali, no keď proroci zomreli, chválili ich. Premýšľaj napríklad o tom, čo robili Izraelci po smrti Mojžišovej. (5 Moj 34) Prečítajte Ježišove slová adresované náboženským predstaviteľom jeho doby: "Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Staviate hrobky prorokom a zdobíte pomníky spravodlivých. Vravíte: Keby sme boli žili za dní našich otcov, neboli by sme s nimi prelievali krv prorokov." (Mat 23,29.30)
Po smrti kráľa Joasa nastupuje na trón Jeroboám II. Kraľoval 41 rokov. Boli to roky prosperity, v ktorých národ dosahoval úspechy v politickej aj materiálnej oblasti. No podobne ako jeho predchodcovia, aj on "robil to, čo je zlé v očiach Hospodinových; neodstúpil od niktorých hriechov Jeroboáma, syna Nebátovho, ktorý spôsobil to, aby hrešil Izrael". (v. 24)
Pravdepodobne v tom čase povstali v severnom kráľovstve proroci Hozeáš a Ámos a karhali hriechy, ktoré rozožierali morálnu štruktúru národa a viedli k nevyhnutnej záhube.
Okrem iných hriechov vyčíta prorok Hozeáš Izraelcom uctievanie Bála. (2,8.13.17) Kde sa to tu vzalo? Či starý otec Jehu neskoncoval s týmto problémom úplne, keď prevzal trón a zabil kráľa, vyhubil celú jeho rodinu, hodil telo Jezábel psom, pozabíjal všetkých "vyznávačov Bálových" (2 Kráľ 10,21.25), zničil Bálov chrám a premenil ho na smetisko? Oživenie Bálovho kultu by nás však nemalo prekvapiť. Hriech vo svojej podstate nie je sebaobmedzujúci. Ak otvoríte dvere jednému hriechu, ďalšie - často aj horšie - prídu za ním.
Keď Jeroboám II. zomrel, jeho nástupcom sa stal jeho syn Zachariáš, ktorý "robil to, čo je zlé v očiach Hospodinových... neodstúpil od hriechov Jeroboáma, syna Nebátovho". (2 Kráľ 15,9) Na rozdiel od svojho otca, ktorý kraľoval 41 rokov, Zachariáš bol po šiestich mesiacoch z trónu zosadený, čím sa skončila dynastia rodu Jehua. Pred ľudom ho zavraždil "Šallúm, syn Jabešov", ktorý sa po ňom zmocnil trónu. Ten však bol onedlho zavraždený Menahemom, ktorý vládol v severnom kráľovstve desať rokov.
Menahem "robil to, čo je zlé v očiach Hospodinových; neodstúpil od hriechov Jeroboáma, syna Nebátovho, ktorý spôsobil to, aby hrešil Izrael, po všetky svoje dni". (2 Kráľ 15,18) (Nemáme zmienku o tom, či aj Šallúm "robil to, čo je zlé v očiach Hospodinových", ale zrejme to tak bolo, pretože bol zavraždený hneď na začiatku svojej vlády. (v. 13.14))
Po smrti Menahema prevzal vládu jeho syn Pekachiáš. "A robil to, čo je zlé v očiach Hospodinových; neodstúpil od hriechov Jeroboáma, syna Nebátovho, ktorý spôsobil to, aby hrešil Izrael." (2 Kráľ 15,24) Po dvoch rokoch ho však zavraždil Pekach, ktorý "robil to, čo je zlé v očiach Hospodinových; neodstúpil od hriechov Jeroboáma, syna Nebátovho..." (v. 28) Kraľoval asi dvanásť rokov, keď ho zavraždil Hošea, syn Élu, ktorý začal vládnuť po ňom. (v. 30)
Podľa textu, Hošea (Hozea) "robil to, čo je zlé v očiach Hospodinových, len že nie priam tak, ako kráľovia Izraelovi, ktorí boli pred ním". (2 Kráľ 17,2) Text nešpecifikuje, o aké odlišné zlo tu šlo. V skutočnosti na tom ani nezáleží; hriech je stále hriech, nech sa prejaví v akejkoľvek forme.
"Toto bola samovražda Izraela. Egypt v tom čase patril medzi bezvýznamné súperiace štáty a nebol v stave niekomu pomôcť... Nikto nemohol od egyptského kráľa čakať skutočnú pomoc. V roku 724 (pred Kr.) Salmanazar zaútočil. Hozea, ktorý, ako sa zdalo, sa podriadil a chcel so svojím pánom uzavrieť mier, bol vzatý do väzenia." (John Bright)
"I riekol Hospodin Mojžišovi: Ajhľa, odoberieš sa na odpočinok ku svojim otcom, a tento ľud povstane a bude smilniť s cudzími bohmi v krajine, do ktorej ide; opustí ma a zruší moju zmluvu, ktorú som s ním uzavrel." (5 Moj 31,16)
Pri bežnom čítaní dejín Izraela a severného kráľovstva prídeme k tomuto záveru - zdá sa, že Boží ľud nedokáže pochopiť jednu vec: Boh hovorí, čo zamýšľa a zamýšľa to, čo hovorí. Hospodin ich znovu a znovu vyzýval: Kajajte sa, priznajte si vinu, zanechajte svoje zlé cesty a odpustím vám, uzdravím vás a obnovím. "Hľadajte ma a žite!" (Ám 5,4) "Hľadajte dobré a nie zlé, aby ste žili." (Ám 5,14) "Poďte a navráťme sa k Hospodinovi, lebo on roztrhal a uzdraví nás..." (Hoz 6,1) Problém bol však v tom, že ľud neposlúchol.
Treba si uvedomiť, že na mnohé z nich boli Izraelci v 5 Moj konkrétne upozornení a vystríhaní pred nimi (pozri 5 Moj 8,19.20; 9,16; 12,2.3.30.31; 29,17.18).
"Prísnymi súdmi, ktoré postihli desať kmeňov, Hospodin sledoval svoj prozreteľne milosrdný cieľ. To, čo Hospodin nemohol cez nich vykonať v zemi ich otcov, vynasnaží sa uskutočniť tým, že ich rozptýli medzi pohanov. Boží zámer spásy všetkých hľadajúcich - odpustenie prostredníctvom Spasiteľa ľudstva, sa musí splniť. Súžením, ktoré dopustil na Izrael, pripravoval Boh cestu tomu, aby sa jeho sláva zjavila medzi národmi. Nie všetci z tých, ktorí padli do zajatia, boli tvrdošijní. Boli medzi nimi takí, ktorí zostali Bohu verní, a ďalší, ktorí sa pred Bohom pokorili. Prostredníctvom nich, synov živého Boha, uvedie Hospodin zástupy ľudí do asýrskej ríše, aby poznali vlastnosti jeho povahy a blahodarnosť jeho zákona." (PK 157)
Prečítaj si knihy proroka Hozeáša a Ámosa, aby si si vedel predstaviť, ako veľmi bol národ zdegenerovaný a ako vážne ich Hospodin vyzýval, aby sa k nemu vrátili.
1. Pod vplyvom okolitých "pohanov" možno niekto z nás aj dnes uctieva zlaté teľatá, možno si stavia "modlárske stĺpy a háje na každom vŕšku" (2 Kráľ 17,10), alebo "svojich synov a dcéry prevádza cez oheň". (v. 17) Predpokladajme, že izraelský národ by bol dnes presídlený do našej krajiny a odvrátil by sa od Hospodina tak, ako sa to stalo v 8. storočí pred Kr. v Palestíne. Keby si mal 2 Kráľ 17 (ktorá opisuje hriechy, ktorých sa Izrael dopúšťal v dôsledku vonkajších vplyvov) prepísať do súčasných pomerov, čo by si napísal? Uveď niektoré bežne rozšírené praktiky a názory, ktoré by sme mohli prirovnať k tým, s ktorými izraelský národ zápasil alebo im podľahol.
2. Prečo čas tak veľmi vplýva na pravdu? Roky plynú a my čakáme na druhý príchod Ježiša Krista. Čo môžeme urobiť, aby sme sa uchránili - ako jednotlivci, ale aj ako zbor - pred možnými nebezpečenstvami, ktoré so sebou čas prináša?
3. Prečítaj si 2 Kráľ 17,13. Bez ohľadu na to, akí zlí boli, Hospodin ich znovu a znovu prosil, aby sa vrátili, a bol ochotný odpustiť im. Podľa jeho zasľúbenia (5 Moj 4,27-29), aj keby šli do zajatia a tam sa kajali, odpustil by im. Čo nám to hovorí o Božej milosti? Ako môžeme toto poznanie aplikovať do svojho života, aby nám pomohlo vyvarovať sa rovnakých chýb v našom kultúrnom a spoločenskom prostredí?