Biblické úlohy
Biblické úlohy
Jozafat v Judsku. Roky jeho kraľovania (872 - 848 pred Kr.) sú naplnené duchovnými výškami i pádmi, chvíľami veľkých úspechov i tragédií. Kto z nás nejakým spôsobom neprežíva niečo podobné?
V tomto týždni budú zrejme najpútavejšie úspechy a prehry tohto judského panovníka. Pri štúdiu biblických textov si neraz budete klásť otázky: Ako môže niekto ísť z jedného extrému do druhého? Ktoré okolnosti zapríčinili v jeho živote také veľké výkyvy? Aké ponaučenie si môžeme vziať z jeho života? Nech boli príčiny akékoľvek, jeho príbeh je zaujímavým podnetom na štúdium, pretože určitým spôsobom odzrkadľuje duchovný život každého z nás.
1. Prečo Biblia chváli kráľa Jozafata?
2. Čo bolo základom a oporou jeho prvých pokusov o oživenie a reformáciu v Judsku?
3. Ako sa mu darilo?
4. Akých chýb sa dopustil a čo bolo ich dôsledkom?
5. Čo bolo základom jeho súdnych reforiem?
6. V akom ohrození sa ocitol bezprostredne potom, ako tieto reformy nadobudli platnosť?
7. Čo bolo kľúčom k úspešnej obrane pred touto hrozbou?
Prvých šesť veršov 17. kapitoly nám hovorí veľmi veľa. Boh bol s Jozafatom nie preto, že by bol azda vyvolený ešte pred narodením, nie preto, že mal dobré organizačné schopnosti, nie kvôli niektorým zdedeným sklonom k dobru, ale jednoducho preto, že poslúchal a chodil po "cestách Dávida, svojho otca". (v. 3)
V týchto veršoch tiež nachádzame, čo nazývame "požehnaním a zlorečenstvom", ako o tom píše 5 Moj (najmä 28. kapitola) a s čím sa znovu a znovu stretávame v knihe Kráľov a Paralipomenon. Chcú nám povedať asi toto: Ak sú ľudia poslušní Božej vôli, budú požehnaní; ak neposlúchajú, ponesú odplatu.
Možno najvzrušujúcejším veršom 2 Par 17 je šiesty verš, kde čítame: "A keď sa povznieslo jeho srdce na cestách Hospodinových..." Aj keď hebrejský výraz pre "povzniesť" má často negatívny význam (vyjadruje povýšenosť, aroganciu), v tomto prípade vyznieva pozitívne. Jozafatovo srdce sa "povznieslo" nadšením a radosťou "na cestách Hospodinových". Inými slovami, bol šťastný, že môže konať Božiu vôľu. Zrejme pochopil, akú skazu prináša neposlušnosť, či už v živote národa, alebo jednotlivca. Nie div, že mohol s Dávidom povedať: "Rád plním tvoju vôľu, môj Bože, rád ju konám, tvoj zákon vo svojom vnútri nosím." (Ž 40,9)
Na oživenie a reformáciu sám Jozafat nestačí. Jozafat veľmi túžil, aby na jeho národe spočinulo Božie požehnanie. Bol si však vedomý toho, že aj keby zaviedol akékoľvek reformy, sám to nikdy nedosiahne. Text uvádza, že do celej krajiny rozposlal učiteľov s "knihou zákona Hospodinovho". Aj keď komentátori nevedia presne povedať, o ktorú knihu alebo knihy išlo, podstatné je, že základom tejto obnovy a reformácie bolo písané Slovo, Písmo.
Jozafatovo srdce bolo s Hospodinom. Aký to malo dôsledok? Jozafat poslúchal. Jeho viera sa prejavila v skutkoch, ako to musí vždy byť u tých, ktorí tvrdia, že sú spasení vierou. "Tak aj viera: Ak sa nedokazuje skutkami, je sama osebe mŕtva." (Jak 2,17)
Keďže sme spasení vierou, a nie skutkami, neznamená to, že skutky nemajú nič spoločné so zachraňujúcou vierou. Jozafatov prípad je toho dobrým príkladom. Pokiaľ ide o spasenie, nikdy sa nemôžeme spoliehať na naše dobré skutky. To však neznamená, že skutky nezohrávajú v skúsenosti spasenia určitú úlohu. Skutky sú vonkajším prejavom vnútorného vzťahu s naším Stvoriteľom a Vykupiteľom; dokazujú vieru, sú jej zosobnením (personifikáciou), skutky sú srdcom a dušou viery, sú ľudským potvrdením viery. Skutky - to je reálna viera, hmatateľné presvedčenie, zhmotnenie našich slov a vyznania. Skutky sú určitým prostriedkom, vyjadrujúcim, ba posilňujúcim vieru. A Jozafat je nádherným príkladom tejto dôležitej duchovnej reality.
Tento príbeh je určite jeden z najnezvyčajnejších starozmluvných príbehov. Po prvé, Jozafat, ktorý "hľadal Boha svojho otca" (2 Par 17,4), oženil svojho syna s Atáliou, Achabovou dcérou, aby dosiahol politické spojenectvo, čo však "nebolo podľa Božej vôle". (PK 103) Po druhé, súhlasil s tým, aby sa proti Rámot-gileádu vytvorila vojenská aliancia s Achabom, s čím však Boh nesúhlasil. Pretože sa necíti spokojný, Jozafat chce vedieť, či Hospodin pôjde s nimi do boja. Štyristo Achabových prorokov mu povedalo - "choď". (2 Par 18,5) Nepresvedčený zborom pohanských kňazov, Jozafat sa pýta: "Či tu už niet proroka Hospodinovho, aby sme sa opýtali toho?" (v. 6) Dovedený je Micheáš, prorok Hospodinov. Najprv hovorí Achabovi, čo si myslí, že chce Achab počuť. Achab zrejme zistil, že je to výsmech. Žiada preto, aby povedal pravdu. A tak Micheáš hovorí jasne, že nemajú ísť do vojny. Nahnevaný Achab vrhá Micheáša do väzenia. Jozafat, aj keď počul napomenutie od Hospodina, predsa len ide do vojny. Pred bojom samotným sa Achab prezlečie, no Jozafatovi radí, aby bojoval vo svojom kráľovskom rúchu. Nevieme prečo, ale Jozafat s tým súhlasí. V boji ho nepriateľ obkľúči a chce ho zabiť. Keď kričí o vyslobodenie, "Hospodin mu pomôže a Boh ich odvábi od neho." (v. 31) Neskôr náhodná strela zo sýrskeho luku zasiahne Achaba. Jozafat sa vracia domov, kde ho na ceste stretne Jehu, syn Chananiho, vidiaci, a vraví mu: "Pre to sa zapálil na teba hnev" Hospodinov. (2 Par 19,2)
Aj keď o tom Písmo nehovorí, Jozafat, pokarhaný za predošlý nerozumný čin (vojenskú alianciu s Achabom), sa pravdepodobne rozhodol nasledovať Hospodina viac než kedykoľvek predtým. To by mohlo vysvetliť jeho túžbu zaviesť v národe súdnictvo, ktoré by bolo podľa Božej vôle. Nech je však dôvod akýkoľvek, Jozafat sa rozhodol, že súdny systém potrebuje dôkladnú reformu.
Pri týchto reformách kládol Jozafat dôraz na morálne hodnoty. "Všímajte si toho, čo robíte." (2 Par 19,6) "Dajte si pozor, čo robíte, lebo u Hospodina, nášho Boha, niet neprávosti ani uprednostňovania osôb, ani úplatkárstva." (v. 7) "Tak konajte v bázni Hospodinovej verne..." (v. 9) "Napomeňte ich, aby sa neprevinili proti Hospodinu..." (v. 10) "Neoblomne si počínajte..." (v. 11)
Boh chcel, aby sudcovia odzrkadľovali jeho charakter, čo znamenalo byť nestranný a čestný voči tým, ktorých súdili.
Dôkladne si pozri 2 Par 19,10. Všimni si, čo Jozafat kladie na srdce predákom ľudu: V prípadoch, o ktorých sa dopočujete, musíte upozorniť ľud na dôsledky ich hriechov, lebo inak aj vy budete za to zodpovední a hnev zastihne aj vás. Je to naozaj veľká zodpovednosť!
20. kapitola sa začína zaujímavou poznámkou: "A potom sa stalo..." Potom, čo Jozafat zaviedol všetky tie dobré reformy, národ sa ocitol vo veľkom ohrození. Inými slovami, práve vtedy, keď kráľ spolu s celým národom začali lepšie slúžiť Hospodinovi, stáli zrazu pred skúškou viery. Koľkí môžu zo svojej vlastnej skúsenosti potvrdiť, že sa im stalo to isté?
Ako reagoval Jozafat a ľud na túto situáciu? Kráľ sa bál a hľadal Hospodina. (v. 3) Vyhlásil pôst a zhromaždil celý Izrael. (v. 4) Modlil sa a všetci sa poklonili Hospodinovi. (v. 5-13. 18) Potom ľud chválil Boha. (v. 19-21) Teraz boli pripravení, nech príde čokoľvek.
"Jozafat bol odvážny a statočný muž... Bol dobre pripravený, aby sa mohol stretnúť takmer s každým nepriateľom. Napriek tomu v tejto ťažkej chvíli sa nespoliehal na zbrane v ľudských rukách. Nemohol sa spoliehať na to, že nad týmito pohanmi, ktorí svojou okázalou silou chcú pred národmi pokoriť Judsko, mu na víťazstvo stačí vycvičené vojsko a opevnené mestá. Mohol teda len dúfať, že to dosiahne živou vierou v Izraelovho Boha." (PK 105)
Prečítaj si Jozafatovu modlitbu. (2 Par 20,6-12) Vynímajú sa v nej dve myšlienky: Božia moc a slabosť ľudu. Všimni si rozdiel medzi tým, aký postoj zaujal teraz Jozafat a aký zaujal Achab, keď šiel do boja proti Rámot-gileádu.
Jozafatovo reformné hnutie bolo pre Judsko cenným prínosom. Odstránil väčšinu výšin a zrušil praktiky mužskej prostitúcie, ktorá bola súčasťou uctievania Bála. Jozafat bol úspešný vojenský veliteľ a dobrý politik, za vlády ktorého krajina prosperovala.
"Poučenie o Božom zákone potreboval ľud celého kráľovstva. Jeho bezpečnosť závisela od pochopenia tohto zákona; ak sa prispôsobia jeho požiadavkám, budú verní Bohu i ľuďom. Jozafát si to uvedomoval, a preto sa postaral o to, aby svojmu ľudu zabezpečil dôkladné poučenie o Božom zákone. Kniežatám jednotlivých oblastí svojho kráľovstva nariadil, aby vyučovali ľud pod vedením verných kňazov. Pod priamym dohľadom kniežat mali kráľom ustanovení učitelia ´pochodiť po všetkých mestách júdskych a vyučovať medzi ľudom.´ (2 Par 17,9) Čím viac sa ľudia v záujme nápravy usilovali pochopiť Božie požiadavky, tým viac sa obnovoval život." (PK 102)
Jozafat sa pokúsil aj o zámorské obchodné plavby (1 Kráľ 22,48), ktoré mu však nepriniesli úspech najmä preto, že šlo o spojenectvo, ktoré Boh neschvaľoval.
Prepracoval súdny systém v Judsku a zaviedol spravodlivé zákony pre všetkých. (2 Par 19,4-11) Celkovo ho Hospodin pochválil za to, čo urobil. (2 Par 19,3)
Ellen Whiteová, v súvise s tým, ako Jozafat reagoval na útok južnej koalície, (2 Par 20) poznáva: "Za blahodarné výsledky svojho panovania vďačil Jozafat práve tomuto rozvážnemu opatreniu, ktoré zaviedol s ohľadom na duchovné potreby svojich poddaných. Poslušnosť Božiemu zákonu býva vždy požehnaná. Plnenie Božích požiadaviek sprevádza moc, ktorá prináša pokoj a dobrú vôľu medzi ľudí. Keby každý človek prijal učenie Božieho slova a podriadil mu myseľ i srdce, nebolo by miesta pre tie zlá, ktoré sa teraz rozmáhajú v medziľudských, ako aj v medzinárodných vzťahoch." (PK 102.103)
1. Prečítaj si 2 Par 20,33. Ako tomu rozumieš v súvislosti s víťazným bojom proti nepriateľovi z juhu? Inými slovami, môže sa ľudu dariť v duchovnej oblasti, ak nie je skutočne obrátený k Bohu?
2. Jozafatovo kraľovanie nám odhaľuje dôležitý princíp: Ľudia nemusia byť dokonalí, aby ich Boh použil. Aký je teda rozdiel medzi Jozafatom, ktorého Boh hodnotil kladne, a Rechabeámom, ktorého odsúdil?
3. Diskutujte o myšlienke o srdci, ktoré má rozkoš v cestách Hospodinových. (Ž 40,9) Ako človek dosiahne, že začne mať radosť z konania Božej vôle? Zohráva hlboké pochopenie toho, čo sa stalo na kríži, kľúčovú rolu pri dosahovaní tejto duchovnej úrovne?