Biblické úlohy
Biblické úlohy
Aza - dobrý kráľ. Najprv vládne Rechabeám, potom Abijam (známy tiež ako Abiáš). Kto môže povedať, že zlí vodcovia sú len problémom súčasnosti?
Potom prichádza Aza. Konečne získava judské kráľovstvo poriadneho kráľa. Tak veľmi ho potrebuje. V čase, keď Aza nastupuje na trón, náboženská situácia na juhu Judska (aj keď bola lepšia než na severe) naliehavo volá po náprave. A Aza to aj robí.
Táto úloha nám predstaví vládu kráľa Azu, jej kladné i záporné stránky. Aj keď sa nemôžeme zastaviť pri všetkých detailoch, pozrieme sa na reformy, ktoré Aza zaviedol. Nielenže odstránil falošnú bohoslužbu a nesprávne predstavy, ale vrátil tiež pravde jej miesto.
1. Prečo Biblia porovnáva rôznych kráľov s Dávidom?
2. Rozumieme naozaj tomu, ako mohol byť Dávid považovaný za "dokonalého" (ideálneho)?
3. Aký bol duchovný stav Júdu, keď Aza prevzal vládu?
4. Ako sa Aza pokúsil tento problém napraviť?
5. Mohol Boh Azu použiť napriek tomu, že mu niekedy chýbala viera?
Po Rechabeámovej smrti kraľoval namiesto neho jeho syn Abijam. Nebol o nič lepší než jeho otec, pretože "chodil vo všetkých hriechoch svojho otca, ktoré robil pred ním." (15,3)
Všimnime si, že verš ďalej hovorí, že srdce kráľovo nebolo také verné Hospodinovi, ako "srdce Dávida, jeho otca... pretože Dávid činil to, čo je spravodlivé v očiach Hospodinových, a neuchýlil sa od ničoho z toho, čo mu prikázal, po všetky dni svojho života, krome vo veci Uriáša Hetejského." (15,3.5)
Zdá sa, že kľúčovým problémom, prečo Abijam robil zlé, bolo, že jeho srdce nebolo celé s Hospodinom. Postoj nášho srdca k Bohu sa nutne odrazí v našich činoch. Pravdaže aj tí, ktorých srdcia sú spravodlivé, sa môžu, podobne ako Dávid, dopustiť hriechu, dokonca aj závažného. Ak je však ich srdce celkom s Hospodinom, ich hriechy nie sú počítané proti nim. Srdce, ktoré je celé s Bohom, je srdce, ktoré sa kajá - vyznáva svoj hriech, usiluje sa o víťazstvo, milosť a odpustenie, aby mohlo poslúchať.
Začiatok 18. storočia bol v Európe obdobím veľkého intelektuálneho vrenia. Na tomto kontinente prebiehala obrovská revolúcia v poznaní. Zmena nastala nielen v tom, čo ľudia poznávali, ale v celom ich chápaní toho, čo vlastne "poznanie" znamená. V tom čase ľudia "poznali" len to, čo odhalili staroveké zdroje a autority, nič viac. Teraz však bolo poznávanie založené na vede a na rozume; na tom, čo vyskúmali a čo sa dozvedeli z prírodných javov. Mnohí považovali za pravdivé len to, čo dokazovala veda a príroda. Všetko ostatné pokladali za mýtus, alebo prinajmenšom za nepoznateľné.
V obave pred hroziacim nebezpečenstvom, ktoré so sebou tento smer do Európy prinášal, sa francúzsky hugenot Pierre Bayle snažil zastaviť tento prúd tým, že upozorňoval na hranice rozumu a dokazoval, že veci viery presahujú samotný rozum. Aby tento svoj názor potvrdil, použil príbeh kráľa Dávida - luhára, cudzoložníka, vraha a podvodníka - a predsa toho, o kom Boh povedal: "Našiel som Dávida, syna Jesseho, muža podľa svojho srdca, ktorý vykoná každú moju vôľu." (Sk 13,22) "Mohla to byť pravda?" pýtal sa Bayle. Jeho odpoveď bola jednoduchá: Áno, bola to pravda, pretože tu máme do činenia s niečím, čo presahuje ľudský rozum - a to je Božia milosť.
Neskôr však Voltaire napísal knihu ´Bayleove eseje o Dávidovi´ a s malými zmenami v texte ju použil ako útok proti viere samotnej. Voltaire napísal, že kráľ Dávid bol luhár, cudzoložník, vrah a podvodník, a predsa ten, o kom Boh povedal: "Našiel som Dávida, syna Jesseho, muža podľa svojho srdca, ktorý vykoná každú moju vôľu." (Sk 13,22) "Môže to byť pravda?" pýta sa Voltaire. Jeho odpoveď je jednoduchá: Nemôže, pretože je to nepochopiteľné a absurdné. Človek, ktorý zabíja, klame, podvádza a vraždí nemôže byť predsa niekto podľa Božieho srdca.
Ako kresťania pravdaže súhlasíme s Baylem. Postoj Voltaira naopak dokazuje, ako veľmi presahuje Božia milosť rozum človeka, a to zvlášť neobráteného. Najväčšia udalosť v dejinách človeka - smrť Ježiša na kríži - je udalosť, ktorá takisto prevyšuje ľudské chápanie. Nie div, že Pavel hovorí o "tajomstve evanjelia". (Ef 6,19) Nič nie je väčším tajomstvom ako skutočnosť, že Boh prijíma hriešnikov - luhárov, cudzoložníkov, podvodníkov a vrahov podobných Dávidovi, alebo dokonca takých, ako sme aj my sami.
Po krátkom a nešťastnom kraľovaní Abijama v Judsku (913-911 pred n.l.), nastúpil na trón jeho syn Aza. Podľa 1 Kráľ 15,10 vládol 41 rokov v Jeruzaleme. Bola to doba veľkého oživenia a reformácie.
Hlavnou myšlienkou veršov 2 Par 15,1.2 je - požehnanie za poslušnosť, problémy za neposlušnosť. Táto myšlienka sa v Biblii opakuje stále znovu a znovu. Všimnite si, že v týchto veršoch je to vyjadrené inak ako na niektorých iných miestach, ktoré však v podstate hovoria to isté.
V 2 Par 15 si prečítaj verše 3-7. Všimni si, čo všetko je tu vymenované. Izrael bol bez "pravého Boha, bez kňaza-učiteľa a bez zákona." (v. 3) Nemal pokoj ani ten, "kto vychádza," ani ten, "kto vchádza". Vládol "veľký nepokoj... nad všetkými obyvateľmi zemí"; k čomu pravdaže patrili i vojny. (v. 5) Nebola to ľahká situácia, no v tejto ťažkej dobe judské kráľovstvo hľadalo Pána a on sa im dal nájsť. (v. 4)
Ako často prežívame niečo podobné. Kvôli neposlušnosti sa dostaneme do problémov a hľadáme Pána, ktorý, ak prichádzame vo viere a v pokore, sa od nás nikdy neodvráti. O čo lepšie by bolo pre nás, či už ako pre jednotlivcov alebo cirkev, byť mu od začiatku verní a vyhnúť sa tak ťažkostiam, ktoré nás privádzajú späť tam, kde sme vlastne mali byť.
Chronológia panovania kráľa Azu je komplikovaná. Keď nastúpil na trón, bol zrejme dosť mladý. Tak je možné vysvetliť pokračujúci vplyv Maachy, kráľovej matky.
Počas prvých pätnástich rokov svojej vlády začal Aza s obnovou uctievania Hospodina v Judsku: zrušil náboženské praktiky mužskej prostitúcie, odstránil všetky modly z krajiny, zosadil z trónu svoju matku pre podporovanie modloslužby (1 Kráľ 15,12.13) a obnovil Hospodinov oltár. (2 Par 15,8)
Všetky tieto vonkajšie prejavy by však nemali žiaden zmysel, keby srdce ľudu nebolo úplne alebo "celé" s Hospodinom. To je možno dôvod, prečo všetko, čo Aza robil, nebolo až také dôležité ako to, čo čítame v 2 Par 15,9-15.
Aj keď bol Aza verný Hospodinovi, mal slabé chvíľky, ktoré satan využil. V 2 Par 16 čítame, že Báša, izraelský kráľ, napadol Judsko. Aza, ktorý sa v predošlom vojnovom konflikte (1 Par 14,9-13) úplne spoľahol na Boha, uzatvára teraz dohodu s pohanským kráľom Ben-hadadom, kráľom Sýrie. Keď ho prorok Chanani pokarhal za nedostatok dôvery (2 Par 16,7.8), Aza neprijal s pokorným srdcom napomenutie, ale reagoval ako niektorý z jeho predchodcov.
Na konci svojho života, postihnutý chorobou, Aza nehľadal Hospodina, ale lekárov. (16,12) To je ďalší moment, keď jeho viera zlyhala.
Nasledujúci verš nám chce pomôcť pochopiť, ako mohol Boh nazvať Azu verným napriek tomu, že jeho viera niekedy zlyhala. "Lebo oči Hospodinove chodia sem a ta po celej zemi, aby dokázal svoju silu pri tých, ktorých srdce je celé obrátené k nemu. Preto si bláznivo urobil, lebo odteraz budú proti tebe vojny." (2 Par 16,9) Text hovorí, že v tejto veci "bláznivo urobil". Inými slovami, Pán ukazuje, že táto konkrétna udalosť je v protiklade so zameraním jeho celého Azovho života, keď bolo jeho srdce "celé" s ním. Aj keď v tomto prípade konal Aza nerozumne, čo malo svoje neblahé následky, stále bol hodnotený ako verný Pánovi.
Prečítaj si nasledujúce dva portréty Azu:
1. "Azova viera prechádzala ťažkou skúškou, keď jeho kráľovstvo napadol ´Kúšijec Zerach s miliónovým vojskom, s tristo vozmi´. V tejto rozhodnej chvíli sa Áza nespoliehal na ´opevnené mestá´ v Júdsku, ktoré vybudoval a ohradil ´múrom, vežami, bránami a závorami´, ani na ´udatných hrdinov´, ktorých mal vo svojom starostlivo vycvičenom vojsku. (2 Par 14,8.5-7) Kráľ sa spoľahol na Hospodina zástupov, v mene ktorého bol Izrael v minulosti neraz obdivuhodne vyslobodený. Vojsko mal síce na boj pripravené, no pomoc očakával od Hospodina...
V čase mieru sa však Aza neoddával zábavám a radovánkam; dôkladne sa pripravoval na každú tiesnivú situáciu. Mal dobre vycvičenú armádu a ľud viedol k tomu, aby bol každý zmierený s Bohom. Napriek tomu, že teraz mal armádu počtom menšiu ako nepriateľ, jeho dôvera v Boha neochabla." (PK 58.59)
2. "A Aza sa rozhneval na vidiaceho a dal ho do väzenia, lebo sa bol rozzúril preto na neho. A Aza utiskoval niektorých z ľudu toho času. Potom v tridsiatom deviatom roku svojho kráľovstva onemocnel Aza na svoje nohy, a to veľmi ťažkou nemocou. No ani vo svojej nemoci nehľadal Hospodina, ale lekárov." (2 Par 16,10.12)
1. Diskutujte v triede o týchto dvoch podobách kráľa Azu. Ako je možné, že Aza, ktorý viedol takú veľkú reformáciu, keď bol osobne napomenutý, vzoprel sa a napomenutie neprijal?
2. Azova reformácia bola jednou z najrozsiahlejších v judských dejinách. Ktoré z jej slabých stránok boli príčinou toho, že nepriniesla očakávaný výsledok?
3. Aza pri svojich reformách nešetril ani svoju matku a zosadil ju z trónu. Ako to vysvetlíme v súvislosti s prikázaním ctiť svojho otca a matku, zvlášť keď toto prikázanie nehovorí konkrétne o tom, či ide len o otca a matku, ktorí sú verní Bohu?
4. Prečítaj si 2 Par 15,13. Ako tomu máme rozumieť vzhľadom na pojem náboženská sloboda? Alebo azda nie je správne používať príklad starobylého Izraela a teokracie v súvislosti s modernými predstavami o náboženskej slobode?