Biblické úlohy
Biblické úlohy
Šalamún na tróne. Prvá úloha sa končila nástupom Šalamúna na trón. Táto úloha sa začína upevnením jeho vlády. Nie je to len pekný obraz. Izrael, keďže sa rozhodol mať kráľa, bude celý zvyšok svojej existencie znášať dôsledky tohto nešťastného rozhodnutia. Život vyvoleného národa sa neuberal tým smerom, ako mal. Aj v našom živote je to často podobne. Akí vďační by sme všetci mali byť, že Boh je ešte stále ochotný pracovať s nami bez ohľadu na to, koľko má s nami ťažkostí a problémov.
Táto úloha nám odhalí niektoré z tých najkrajších chvíľ, ktoré môže prežiť človek so svojím Tvorcom.
1. Aké konkrétne posolstvo mal Dávid pre Šalamúna, skôr než zomrel?
2. Ktoré podmienky musel Šalamún splniť, aby bol požehnaný?
3. Ktoré nedokončené záležitosti musel nový kráľ dotiahnuť pred upevnením svojho trónu?
4. Čo si Šalamún žiadal a čo mu Boh dal?
5. Ako môžeme rozoznať dobro od zla?
Pozorne si prečítaj, čo povedal Dávid svojmu synovi na smrteľnej posteli. Aj keď niektorí predpokladajú, že Dávid toho povedal určite viac, pisateľ knihy Kráľov sa zameriava na ten aspekt Dávidovej reči svojmu synovi, ktorý by sme stručne vyjadrili slovami: "Poslúchaj Pána."
Všimni si, že Dávid hovorí v podmieňovacom spôsobe. Zasľúbené požehnanie bolo podmienené poslušnosťou. Šalamúnovi nestačilo byť Dávidovým vyvoleným synom. To, že v jeho žilách prúdila otcova krv, ešte nič nezaručovalo - ani vtedy, a určite ani teraz.
Dávidova rada preto nebola len akýmsi jemným, duchovným dielom. Bolo to niečo veľmi praktické: Ak chceš prosperovať, ak chceš vlastniť všetky tie krásne požehnania, ktoré Boh zasľúbil, musíš ho poslúchať. Inak ťa čaká skaza a zánik. Táto myšlienka sa v knihe Kráľov i Paralipomenon čas od času opakuje.
Pri čítaní tejto state sa nám možno na prvý pohľad zdá, že kráľ dal príkaz zabiť Adoniáša v záchvate žiarlivosti, lebo mu nechcel dať Abizagu. No nejde tu o to. Adoniášova prosba nebola motivovaná láskou k Abizage; bol to len ďalší pokus zmocniť sa Šalamúnovej vlády. V tej dobe bolo zvykom, že nový kráľ zdedil kráľove milenky a niekedy i jeho manželky. Preto Šalamún videl za touto žiadosťou pokus dosiahnuť pomocou palácových intríg to, čo sa mu nepodarilo dosiahnuť silou. Šalamúnove slová v 22. verši ("Ale žiadaj pre neho kráľovstvo...") ukazujú, že vedel, čo sa za tým skrýva. "To, čo ho naozaj v srdci trápilo, nebol pravdepodobne romantický záujem o krásnu Abizagu, ale kráľovstvo, ktoré, ako dúfal, získa, ak bude vlastniť ju... Abizaga bola bezpochyby považovaná za poslednú manželku, alebo prinajmenšom poslednú Dávidovu milenku. Adoniášovu prosbu o Abizagu by sme preto mohli chápať ako jeho žiadosť o samotný trón." (2BC 733)
Ako ľudské bytosti sme obdarovaní darom, aký u ostatných stvorených bytostí nenachádzame - je ním rozum. (Niektorí hovoria, že náš rozum je to jediné, čím sa líšime od zvierat.) Inak sme rovnaké bytosti s citom, vášňami a pudmi. Ideálne by bolo, keby sme rozum používali na kontrolu svojich emócií, vášní a pudov. No nie je to vždy tak. Adoniáš je toho dôkazom. Sám priznáva, že Boh dal Šalamúnovi trón, a že jeho život, ktorý mal byť okamžite ukončený, bol ušetrený len vďaka Šalamúnovej veľkorysosti. Určite si mal povedať: ´Dobre, buď rád, Adoniáš, že nie si o hlavu kratší.´ Zdá sa však, že jeho nízke vášne - silná túžba po moci, duch odboja, žiarlivosť a túžba po sebapovýšení - víťazia nad tým, čo mu rozum úplne jasne ukazuje, že je správne.
Je zaujímavé, čo čítame v poslednom verši druhej kapitoly: "A kráľovstvo stálo pevne v ruke Šalamúnovej." Toto vyhlásenie sa nachádza v tom istom verši, ktorý hovorí o Šimeim, ktorý zlorečil Dávidovi a ktorý bol na príkaz kráľa Šalamúna zabitý. Podobne i Joáb, ktorý sa sprisahal spolu s Adoniášom proti Šalamúnovi, bol zabitý. (v. 28-34) Ebiatár, kňaz, bol dodatočne vyhnaný do exilu za spoluúčasť na zrade. (v. 26.27) Skrátka, Šalamún musel urobiť niektoré dosť drastické opatrenia, aby "upevnil" svoj trón.
"Dávidovo verejné pôsobenie sa blížilo ku koncu. Uvedomoval si, že čoskoro zomrie. Nechcel, aby jeho záležitosti zostali v neporiadku a sťažovali tak život jeho synovi. Preto kým má ešte dosť fyzických a duševných síl, dáva veci svojho kráľovstva do poriadku, nezabudnúc upozorniť Šalamúna na prípad Šimeiho. Bol si vedomý toho, že neskôr môže jeho vláde spôsobiť mnoho problémov. Bol to nebezpečný človek prudkej povahy, ktorého držal pod kontrolou len strach. Kedykoľvek mohol nabrať odvahu a vyvolať vzburu. Keby sa mu naskytla vhodná príležitosť, neváhal by vziať Šalamúnovi život." (Spirit of Prophecy, vol.1. str. 389.390 ??)
Azda len málo kapitol v 1 Kráľ je pôsobivejších a dojímavejších ako tretia kapitola. Ukazuje nám srdce odovzdané Bohu, srdce vedomé si vlastnej nehodnosti, slabosti a biedy. Táto kapitola nám odkrýva Šalamúnov postoj, vďaka ktorému ho Boh mohol použiť.
Sotva dokážeme pochopiť, prečo bol Šalamún taký skromný a závislý. Veď bol privilegovaným synom bohatého muža, dokonca kráľa, o ktorom sa vedelo, že nie je veľmi prísnym otcom. Ak sa pozrieme na niektorých Šalamúnových súrodencov, nevyzerá to veľmi sľubne - Adoniáš sa vzpiera, Absalom sa búri, Amnon znásilní vlastnú sestru.
A predsa, uprostred úpadku, ctižiadosti, pýchy a túžby po moci sa stretávame s týmto mladým mužom, uprednostneným synom, ktorý bol Dávidovi zasľúbený a potom dosadený na trón. Je zvláštne, že práve on prejavuje takú skromnosť a závislosť od Boha. Kde sa to v ňom vzalo? Naučil sa to niekde? Bolo by celkom prirodzené, keby svojím postojom vyjadroval: "Pozrite sa na mňa! Ja musím byť niekým veľkým, pretože mne, privilegovanému synovi veľkého kráľa, bol daný tento trón, a to v takom mladom veku." Porovnaj napríklad Šalamúnove slová s tým, čo povedal iný vládca: "Takto hovoril kráľ a riekol: Či nie je toto on, ten veľký Babylon, ktorý som ja vystavil, aby bol domom kráľovstva, v sile svojej moci, a aby bol na ozdobu mojej slávy?" (Dan 4,27) Aký kontrast!
Je to niečo priam nepochopiteľné, že všetko, čo si Šalamún žiadal, bolo - "aby vedel rozoznať medzi dobrým a zlým". O niekoľko storočí neskôr pisateľ listu Židom napísal: "Tuhý pokrm je pre dokonalých, pre tých, čo majú návykom vycvičené zmysly na rozlišovanie dobrého a zlého." (Žid 5,14)
Šalamún prosí Boha, aby ho obdaroval touto schopnosťou; pisateľ listu Židom hovorí, že schopnosť rozoznať dobré od zlého závisí od používania našich zmyslov. Nech sa to deje akokoľvek (a tieto dva spôsoby nemusia byť nevyhnutne v protiklade), schopnosť rozlíšiť dobré od zlého je niečo, o čo by sme mali usilovať.
Šalamún zo srdca túžil, aby dokázal "rozoznať medzi dobrým a zlým". (3,9) Vychádza pravdaže z predpokladu, že dobro a zlo skutočne existujú. Dnes však mnohí považujú "dobro" a "zlo" za čisto subjektívne pojmy, ktoré nemajú iný význam než ten, ktorý im dáva jednotlivec alebo určitá spoločnosť. Čo je "dobro" alebo "zlo" v jednej krajine, môže byť "zlo" a "dobro" v inej. John Paul Sartre, najvplyvnejší ateista v dejinách, vyhlásil, že "je veľkým nešťastím, že Boh neexistuje, pretože s ním sa stráca akákoľvek možnosť nájsť hodnoty neba. Ak neexistuje nekonečné a dokonalé vedomie, ktoré by "dobro" určilo, potom ani žiadne "dobro" existovať nemôže." (Existentialism and Human Emotions) Aj keď so Sartrovým predpokladom že Boh neexistuje, nesúhlasíme, jeho záver, že bez Boha by nemohlo existovať žiadne absolútne dobro a zlo, je správny.
V knihe Proroci a králi si prečítaj kapitoly 1-5 (str. 13-47).
"Šalamún nebol nikdy taký bohatý, múdry a skutočne významný, ako keď vyznával: ´Ja som však mladý človek, neviem vychádzať ani vchádzať.´
Šalamúnova prosba by mala byť poučným príkladom pre dnešných ľudí na zodpovedných miestach. Čím vyššie je ich postavenie, tým je väčšia aj ich zodpovednosť, tým väčší je ich vplyv a tým viac potrebujú Božiu pomoc. Nesmú zabúdať, že povolanie do Božieho diela je súčasne povolaním k rozvážnemu zaobchádzaniu s blížnymi. Majú byť pred Bohom ako učeníci. Postavením človek nezískava svätú povahu. Človek sa stáva skutočne veľkým len vtedy, keď uctieva Boha a zachováva jeho prikázania...
Kým človek, obdarený Božou múdrosťou a potrebnými schopnosťami, zostáva posväteným, neprepadá túžbe po vysokom postavení, nechce byť vládcom ani vodcom. Niekto však musí niesť zodpovednosť. Skutočný vodca nechce získať nadvládu; prosí o múdre srdce, aby vedel rozvážne voliť dobro a odmietnuť zlo." (PK 15.16)
1. Prečítaj si 1 Kráľ 3,16-28. Čo nám tento príbeh hovorí o hraniciach ľudskej spravodlivosti? Inými slovami, ako by tento problém vyriešili písané zákonníky a kódexy? Prečítaj si posledný verš tejto kapitoly a diskutujte o tom, čo to znamená v praxi mať "Božiu múdrosť". Ktoré ďalšie biblické príbehy ukazujú podobné princípy? (napríklad Ježiš a žena pristihnutá pri cudzoložstve - Ján 8,3-11)
2. V Dostojevského románe Zločin a trest sa Sofia Semionovna Marmeladovová stáva prostitútkou, aby mohla nakŕmiť svojho malého hladného brata a sestru. Rodion Raskoľnikov zavraždí odpornú, zlomyseľnú, lakomú podvodníčku a vezme jej peniaze, aby pomohol svojej matke a sestre, aby mohol pokračovať v štúdiu, stať sa niekým veľkým, a tak naplniť svoje záväzky voči ľudstvu. Boli tieto činy za týchto okolností zlé? Diskutujte o chápaní dobra a zla. Keby neexistoval Boh, ktorý určil nemenný morálny zákon vo vesmíre, na základe čoho môže človek kategoricky odsúdiť vraždu a prostitúciu? Aká autorita môže plným právom stanoviť tieto morálne zábrany? Čo by malo byť pre kresťanov základným meradlom toho, čo je dobré a čo zlé?